VEDELA SOM TO!

37.

Ďakujem za pekný komentár PetraK2004. Dúfam, že sa bude časť páčiť.

,,Riley, potrebujem pomôcť!" Vbehol mi do izby Leo. Neviem však, či práve ja som bola dnes schopná niekomu pomôcť. Samú má zožierali pocity, ktoré som nedokázala ovládať. Asi preto mi od rána vyvolávajú 4 ľudia, čo so mnou je. Zatiaľ som nebola schopná dvihnúť nikomu. Ani svojej najlepšej priateľke Kassidy. Hnevala sa na mňa a dávala mi to pekne pocítiť v odkazoch, na ktoré som samozrejme neodpovedala. Celý deň mám v hlave jeden jediný citát.

Mám ťa radšej, ako som pôvodne plánovala.

Kedysi by som sa zasmiala nad tou absurdnosťou. Dnes viem, že bez toho, aby som sa Samovi vyhla, to nepôjde. Dobrovoľne sa zničím. Začala som už včera, tým že som mu dovolila ma pobozkať a ukázať mi, aké dokonalé je cítiť jeho zrýchlený dych na mojej pokožke, chuť jeho pier na mojich a jeho pohľad venovaný mne. Všetko toto ma trýzni, keďže veľmi dobre viem, že je to hra. Hra, ktorú som od včera začala hrať podľa pravidiel. Hra, ktorú pravdepodobne prehrám. Pretože rozum možno oklamem, ale srdce a telo reagujúce naňho už nie.
,,Čo chceš?" Odvetila som nahnevaná, keďže ma rušil pri čítaní. Znova ten hlúpy citát. Došlo mi, že som to pobabrala a bude ťažké sa mu vyhýbať, ale robila som to predtým, zvládnem to i teraz.
,,Nebuď nepríjemná. Potrebujem pomoc."
,,Prepáč, dnes naozaj nie." Potrebovala som len jeden hlúpy deň, aby som sa dala dokopy, trochu si popretriedila myšlienky a vrátila sa medzi šťastných ľudí.
,,Okej. Moje starosti sú vedľajšie. Čo sa stalo?" Sadol si ku mne na posteľ, odhodil moju knihu na zem a čakal, čo zo mňa vylezie. Nemohla som mu povedať pravdu. Nič by nepochopil. Robím to predsa preto, aby som Samovi ublížila. Nie on mne. Aby som mu dokázala, že nemal pravdu a každé dievča z neho nejde do kolien. Potom prečo sa tu od rána mučím týmito myšlienkami?
,,To je jedno." Povzbudzujúco som sa naňho usmiala.
,,Nie, nie je. Čo sa stalo? Spravil ti niečo Sam? Ak áno..."
,,Nie, nič," skočila som mu do reči, ,,skrátka o tom nemôžem hovoriť."
,,Riley, hovor so mnou. Nemusíš mi vravieť čo sa stalo. Povedz mi, ako sa cítiš, čo prežívaš." Túto novú verziu Lea som nespoznávala. Niekto ho musel vymeniť. Ešte pred dvomi týždňami to bol idiot. Kam ste schovali jeho povahu?
,,Fajn. Som zmätená, vystrašená, šťastná...ale zároveň sa mi chce plakať. Mám pocit, že sa mi všetko vymyká z rúk, no je to nádherné. Neviem to popísať, ale neznášam tú emóciu, ktorá sa vo mne skrýva." Po mojom krátkom monológu sa usmial, zamračil, zahľadeľ za mňa a robil všetko, len nerozprával.
,,Vieš, že váš vzťah nepodporujem?" Slabé slovo Leo Thomson.
,,Hmmm."
,,Ale si moja sestra a nepáči sa mi, že sa kvôli tomu koko..."
,,Leo!" Pokrútila som nad ním hlavou.
,,Fajn. Prepáč. Ja len... netráp sa, nie každý za to stojí." Vedela som, že ma pochopil až na jednu malú drobnosť. Netušil, že je to všetko len pomsta. Vymyslela som si vlastné pravidlá, nešla podľa Samovho plánu a aj tak som skončila tu.
,,Viem, že nie." Stlačila som mu ruku. ,,A teraz vrav, s čím potrebuješ pomôcť." Potrebovala som sa odreagovať a myslieť na všetko, len nie na včerajšok.
,,Nesmej sa mi, ale mám problém s jedným dievčaťom. Ignoruje ma a ja neviem, ako jej dokázať, že nie som až taký idiot. Chcel by som, aby..."
,,Neverím!" Skočila som mu do reči s piskotom a môj doterajší depresívny stav bol rázom preč. Môj braček sa zamiloval. Toto by sa malo niekde zapísať. Aj idiot ako je on sa zamiloval. Potom preto je taký krotký.
,,Nesmej sa mi!" Tresol ma po ruke. Vidno, že bol zmätený. Tento pocit doposiaľ nepoznal.
,,Prepáč, prepáč. Čo vlastne odomňa chceš? Nesprávaj sa ako idiot a..."
,,Ty si sa prečo zaľúbila do toho...." Hrýzol si do jazyka. ,,Do Sama?" Toto bola osudová otázka. Pretože na začiatku to nebolo vôbec rozprávkové, ako vo všetkých tých knihách a ani nikdy nebude, keďže nám obom ide hlavne o pomstu, ale môj braček chcel radu a ja som v tej chvíli absolútne netušila, čo povedať.
,,Ja neviem...asi som zistila, že za tým všetkým zlým, čo navonok ukazuje sa skrýva..."
,,Dobrý chalan." Doplnil ma a v očiach mu bol vidieť smútok, strach, obavy... Sam bol jeho najlepší kamoš. Poznal ho možno lepšie ako ja a vedel, že to nie je úplne zlý človek. Preto mi stále v hlave prúdi otázka, ako sa mohli dvaja ľudia na vlas podobní s rovnakými záujmami začať nenávidieť? Čo bolo spúšťačom ich nevraživosti? Alebo skôr kto?
,,Nepovieš mi pravdu, však?" Pokrútil hlavou a usmial. Nebol to šťastný ani šialený úsmev. Bolo za ním omnoho viac a hlavne spomienky.
,,Ani Sam nechcel."
,,Aj keď ťa veľmi miluje, toto bolo medzi nami." Jeho veta by dokonalo sedela, ak by bola pravdivá. Ten chlapec ma nemiluje a som s tým dávno zmierená, keďže ani ja jeho.

Kto by tušil, že klamať môžme aj sami sebe.
. . . . .
,,Riley, večera!" Zakričala na mňa mama. Zbehla som dolu po schodoch a schytala nepríjemné pohľady.
,,Zlatko, si v poriadku?" Otec na mňa okamžite upriamil zrak a zvráštil obočie.
,,Jasné, prečo?" O mojej plnej odkazovej stránke a prázdnom žalúdku som im radšej nešla rozprávať.
,,Vyzeráš zničené." Šepla mama a objala ma. Necítila som sa tak, nie po rozhovore s Leom. Dvihol mi náladu a v podstate som si uvedomila, že sa nenachádzam v takej strašnej situácii. Jednoducho sa Samovi budem vyhýbať, znova si medzi sebou vybudujeme ten odmeraný vzťah a všetko bude super. Nič strašné.
,,Poď sa najesť."
. . . . .
,,Väčšiu somarinu som nevidel." Skomentoval Leo seriál, ktorý sme začali pozerať.
,,Si fakt mimo. Po prvom diely?" Pokrútila som nad ním hlavou a snažila sa pustiť ďalší.
,,Nemáš vkus. Daj to sem!" Schmatol mi ovládač a vyberal niečo druhé. Nechápem čo má proti romantickým seriálom.
,,Fajn. Idem spraviť popcorn." Prišla som ku kuchynskej linke, odkiaľ na nás hľadeli mama s otcom a smiali sa. Očividne nemali lepšiu zábavu, ako pozerať na svoje dve hádajúce sa deti.
,,Do riti, kde je ten popcorn?" Tresla som ďalšou skrinkou. Mama len pokrútila hlavou, podala mi sáčok, ktorý som celú dobu hľadala a šla otvoriť dvere, keďže niekto zvonil.
,,Riley, kde si toľko?" Nenažranec. Už som chcela ísť za ním, keď ma mama zastavila.
,,Vonku ťa čaká Kass. Bež, inak bude na nervy." Usmiala som sa a s menším povzdychom otvorila dvere. Nestala tam moja kamoška, ale on. Znova mi prišiel vyraziť dych nečakaným príchodom. Dnes sa mu však na tvári nepohrával ten povestný úsmev, ale vážny výraz.
,,Prečo to robíš?" Prehovoril ako prvý a mne nedochádzalo, o čo mu ide. Mlčala som a nedokázala povedať nič na svoju obranu.
,,Prečo ma znova ignoruješ?"
,,Ne...neignorujem." Koktala som. Prečo preboha?
,,Riley, kráska. Nerob to znova. Nestavaj medzi nás ten posratý neviditeľný múr." Chytil mi tvár medzi prsty, aby mi mohol vidieť do tváre. Ako mu vysvetliť, že čas s ním strávený mi nerobí dobre?
,,Nič také nerobím." Znova lož. A vtedy mi došlo...

,,Čo by si chcel vedieť? Kedy klamem?" Stále som na ňom sedela, tentoraz s jeho rukami priloženými na mojom zadku.
,,Nie, tieto detaily viem rozoznať. Pri klamaní sa ti jemne skrúti obočie."

,,Nevzďaľuj sa mi." Šepol a stiahol ma do svojho pevného objatia.
,,Nebudem." Odvetila som mu a uvedomila si, že to nemá zmysel. Môžem sa pred ním akokoľvek skrývať, vždy ma nájde. Čo mám potom robiť, aby som potlačila ten cit, ktorý vo mne rastie?