EAT ME!

Pes

*V neprvom rade by som chcela oznámiť, že  príbeh o bezhlavo-zamilovaných masových vrahoch je BACK! Pravdupovediac, som prestala písať kvôli tomu, že počítač mi vymazal kopec práce, čo som mala vytvorené a podobne s tým aj wordovský súbor, kde sú uzamknuté moje myšlienky. Nadšená som veru nebola, a ozaj prišla ta myšlienka pre mňa zakončiť všetko to, čo som pečatilé budovala. Neviem povedať, čo bude azda ďalej, ani ako budú kapitoly vychádzať, keďže čas je prikrátky nato, aby som si plnila viacero povinností. Niečo si predpíšem a uvidím ako myšlienky budú prichádzať do mojej hlavy. 

V tom druhom rade chcem poďakovať zrejme čitateľovi, ktorý ma prinútil sa tak trocha zamyslieť nad obrazom, že keď stratím skvelý nápad so skvelou prácou, tak to nie je koniec sveta. iloveurmomt1ts, asi tuším, že som si prečítala tvoju správu pred týždňom?? No aj tak ti chcem poďakovať o tvoj záujem a tvoje vrúcne čítanie tohto príbehu. Budem rada za každú jednu komunikáciu s tebou aj so všetkými, ktorí ma majú ešte uloženú vo svojich mysliach a nezabudli na mňa od marca. 

Želám vám veľa sústredenia, dobrého čítania a pohody. Buďme zato, že mladý chcú čítať❦.

*Hoseok

Hukali sanitky. Blikali blikačky. Štekali psy.

Miesto činu bolo obklopené bielo-žltou páskou, kde poverení policajti púšťali dovnútra len tých, ktorí ozaj tam mali čo robiť.

Bola ešte tma. Darmo bolo miesto osvetlené, keď aj tak nebolo nič v dohľad.

„Ahoj Hobi," dosť smutne ma privítala Lisa. Presne takýmto tónom na mňa šiel aj Mogi v telefóne, ibaže na nej aspoň bolo vidieť s akým potešením ma vidí. Je mi zakotvená v podvezkách, keďže som jej ukázal pár svojich dovedností  znalosti vo vraždách.

„Čo sa stalo, Lisa? Prečo som tu?"

„Stalo sa niečo, čo vieš len ty," bolo mi to jasné. Eat znova vraždil. „Kontaktovali sme už Hyunwoa. Ten tu bude do pätnástich minút," dala mi presnú informáciu k tomu, aby som vyriešil ďalší prípad, dokým sa nestretnem s pohľadom hada. Teda ihneď som ani neváhal a pustil sa do práce. Mikinu som si nechal skĺznuť z pliec, pretože aj keď je noc chladná je dnes výnimočne dusno. Neurobil som nič nezvyčajne nato, aby som vyzeral ako vyľakaný. Mojim cieľom ozaj bolo zistiť, čo sa do pekla stalo v najbližšom priestranstve centra mesta. Pribehol som s Lisou k Hanovi a Mogimu, čím sa začalo vyšetrovanie. O niekoľkých informáciách som bol už náležite oboznámený Lisou, ale takúto vetu som fakt nečakal...

„Našiel ich majiteľ Karaoke baru, keď zatváral svoj podnik o polnoci-,"

„Ich?" zastavil som ju, aby som sa so svojim vystrašeným ksichtom mohol podeliť s ňou.

„Dve obete, rovnaká zbraň, ale odlišná strelná rana."

Už tuším, čím som bol privolaný...už viem, prečo sú tu prítomní Han aj Mogi...vraždy sedia na všetkých troch vražedných psov. 

Obliekli sme si policajné vesty, aby ostatní naokolo mali prehľad, že taktiež sme pridelení do vyšetrovania vrážd a hneď, čo sme prekročili pásky, na očiach už bola prvá obeť.

„Preboha, veď to je..." bol to on, Kwon Soon-young. Môj náhradník. A mŕtvy.

„Nie je to ten muž z NSA, ktorý prebral tvoj prípad, Hobi?" prehltol popri slovách Han, strachopud. Priznávam si, aj ja mám tak trocha nasrato v gatiach. Ani týždeň nevydržal v Kórei a je na mieste mŕtvy. Bože, aj som si predstavil, ako by som skončil byť na jeho mieste. Predsa už len tá myšlienka ma chytila za povraz, keď mi držal zbraň nabitú pri hlave.