Just one book-Midnight love

11.

11. časť

„Potrebujem harmanček." povedala som a ruku som mala prevesenú cez jeho plece, zatiaľ čo on ma druhou držal až kdesi dole na bokoch, aby mi netlačil na chrbát.

„Ja viem." povedal a z vačku vytiahol kľúče a odomkol čierny Chevrolet Camaro pred nami. Otvoril zadné dvere a s jeho pomocou som si ľahla na brucho. Roztrhol si spodok trička a prekryl mi zápästie. Skrčila som nohy a zatvoril dvere.

Sadol si za volant a aj keď som nemala šancu vidieť na cestu, vedela som, že ide rýchlejšie než by mal. Stačilo keď sem tam ostro vybral zákrutu, no vždy sa letmým pohľadom ubezpečil, či som v poriadku.

Prečo mi odrazu pomáhal? Ako som vravela, alebo skôr písala. Medzi Lotty a Leonom sa postupom času vzťah menil. Ale trvalo to veľmi dlho. A ešte aj bude. A kto bol Andy? Zatiaľ najnebezpečnejší tvor z tvorov ktorých sme stretli. Bol to ten siedmy, ktorý prikázal ostatným zhodiť nás zo strechy. Bol to ten, ktorý naplánoval prepad nášho domu. A je to ten ktorý sa nás všetkých snaží zbaviť, vrátane Lea. Podľa knihy to bolo za nedoriešenú minulosť a je pravdepodobné, že aj teraz to tak bude.

A prečo harmanček? Lebo ten lieči rany po ich pazúroch. Aspoň niečo dobré. A teraz mi to Leo len potvrdil.

No najviac som sa bála o Keyshu a Nicolasa. No niečo mi hovorí, že tí dvaja si už určite nejako poradili. Hlavne keď nápovedu ako zabiť tvora dostali.

Zastali sme a vystúpil. Otvoril mi dvere a pomohol mi von. Potom auto zamkol a namierili sme si to do nenápadného hotela.

Vošli sme dnu a našťastie natrafili iba na recepčnú. Začínala som vidieť rozmazane a určite cítil ako mu v náručí chabnem. Bradou ukázal na kľúče a žena mu ich so strachom podala. Nevyzerala, že by mala chuť volať záchranku alebo niečo iné. Zrejme o Leovi už čo- to vedela. Výťah vyšiel na tretie a potom Leo odomkol dvere oproti.

„Charlotte, hovor mi niečo." povedal so znepokojením v hlase. Lenže ja som nevládala. Pozrela som dole a videla ako zo mňa kvapká krv.

Vošli sme dnu a uložil ma na dlhší jedálenský stôl a podoprel mi hlavu. Vyzeralo to tam dobre. Útulne. Lepšie než kancelária v elektrárni.

Podložil mi hlavu a tričko na chrbte mi roztrhol a rozopol podprsenku. To tričko som mala celkom rada. Ranenú ruku mi položil pozdĺž tela dlaňou nahor. Doniesol dezinfekciu a papierové utierky a začal mi ošetrovať rany.

„No tak Charlotte." povedal a podal mi pohár vody. Zdravou rukou som ho nemotorne chytila a vypila ho dodna. Zatínala som päsť, no pri ošetrovaní som ani nemukla.

„Prečo ma zachraňuješ?"

„Záleží mi na tebe Charlotte."

„Ešte mi povedz, že snívam." mumlala som. Usmial sa.

„Nie. Žiaľ nie. Okúzlila si ma Charlotte. No vidím, že aj ja som u teba zabodoval."

„Kiežby len to." asi by som mala ostať ticho, lebo v takomto stave by som bola schopná sa priznať aj k terorizmu. Zatvorila som oči.

Plesol ma po líci a ja som po ňom začudovane pozrela.

„Neskús ešte raz tie oči zatvoriť." napomenul ma.

„Záleží ti na mne." povedala som a ani sama som nevedela, či to mala byť otázka alebo konštatovanie, „Odkedy?"

„Ver mi, chcel som vás zabiť. Znenávidel som vás, keď ste mi stále zázrakom unikli. Lenže potom..." odmlčal sa, „Stačil mi jediný pohľad."