Just one book-Midnight love

48.

48. časť

Otvorili sa dvere a objavila sa Leova vysmiata hlava. S úsmevom som odložila notebook, kde som odpovedala na otázky hádam stovke fanúšikov. Vošiel dnu a zatvoril dvere.

„Trick or treat." predniesol typický amerivký výrok na Halloweensku noc, no ja som sa len rozosmiala.

„Cukríky nemám."

„Tak je tu tá prvá možnosť." diabolsky sa usmial a behom stotiny už bol na mne a priblížil sa mi ku krku a hroty pritlačil o moju pokožku. Rukami ma držal za zápästia a tým, že bol na mne ma dokonale spacifikoval.

„Ty sa ma vôbec nebojíš." povedal a vtisol mi bozk na krk. Zdvihol hlavu a ja som sa usmiala.

„Ako by som aj mohla?"

„Asi som pri tebe až moc zmäkol. Ešte to môžem zmeniť." uškrnul sa.

„Nie, ty len nič nemeň. Ja ťa milujem takého aký si."

„Aj ja teba, láska." povedal a zmocnil sa mojich pier.

„A kde sú všetci?" opýtala som sa, keď mi konečne dovolil vôbec sa nadýchnuť.

„Na Halloweenskej oslave predsa."

„Všetci?"

„Samozrejme okrem suchára Ervisa. Ten ostal doma." povedal a konečne mi pustil zápästia a ľahol si vedľa mňa.

So smiechom som sa opýtala: „To šiel aj Ben a Makoto?"

„Tí sa tešili hádam najviac." zasmial sa a ja som len pokývala hlavou.

„A ty mi tu dnes budeš robiť dokonalú spoločnosť?"

„Presne tak. My si užijeme Halloween po svojom."

„Na nemocničnom lôžku si až tak neužijeme." zašomrala som sklesnuto. To ma musia pustiť až zajtra? Navyše, keď je sviatok? Aj tak nemám ísť komu na hrob.

„Myslím, že ja ťa už zabavím." povedal, stiahol si ma do náručia a ja som sa poddala jeho mäkkým perám.

Poď von, mám pre teba prekvapenie. Leo.

Tento lístok som dostala asi okolo desiatej večer. Po celý čas sa netváril, že by si pre mňa niečo pripravoval, ale tak on je schopný všetkého. Ako ho ja len milujem.

Obliekla som si mikinu a poľahky sa vykradla z nemocnice. Postávala som pred vchodom a obzerala sa, keď som uvidela pred sebou pohyb. S úsmevom som k nemu dobehla.

„Prečo postávaš tu v tieni?"

„Aby nás nikto nevidel, Charlotte." skôr ako som stihla protestovať mi zakryl ústa rukou a druhou mi spojil tie moje za chrbtom. Prudko sme sa pohli, sama neviem kam, až sme skončili medzi stromami.

„Čo odo mňa chceš?" opýtala som sa a snažila sa oslobodiť zo zovretia. Naozaj to bol železitý pach krvi čo som cítila?

„Ty ma snáď nikdy neomrzíš Charlotte. Tvoja smrť bude pre mňa najväčšou výhrou."

Zhnusene som na neho pozrela: „Ešte stále si mi neodpovedal." trhla som sebou, no nič to nezavážilo.

„Rád druhým znepríjemňujem život. Hlavne ak sa jedná o Rottových." uškrnul sa.

„Na čo narážaš?" pozrela som na neho cez plece. Pozrel mi do očí a kruto sa usmial. Až teraz som si všimla, že na ňom bolo vidieť známky boja a na oblečení mal krv, aj keď rany boli takmer zahojené. A ten jeho úsmev mi úplne stačil.