Just one book-Midnight love

34.

34. časť

Prešli tri dni. A dve noci, ktoré som takmer celé preplakala. Keď ma James ráno videl, len krútil hlavou. No bol taký milý a povedal, že môžem u ňho zostať koľko chcem. Vraj mu aj tak chýbala spoločnosť a musím povedať, že som si ho istým spôsobom obľúbila. Dnes som sa vybrala znova do toho kvetinárstva. Ešte šťastie, že bolo tu vo Weetingu. Bola som tam od obeda až do neskorého večera, no Ella, predavačka, ma plne zamestnávala.

Vyšla som von do chladného večera. Bolo zatiahnuté, no i tak dosť svetla. Pritisla som si svoju koženku ešte tuhšie. Ella mi našla jedny modré nohavice a asi tri sivé tričká po svojej dvadsať päť ročnej dcére, a boli mi ako ušité.

Ella si odomkla zámok na bicykli a podišla ku mne.

„Veľmi pekne ďakujem, že si so mnou strávila deň Lotty." usmiala sa.

„Neďakujte, bola som tu rada." opätovala som jej úsmev a rozlúčila sa. Kvety, ktoré mi dala som mala v hosťovskej izbe a ešte stále boli plne rozkvitnuté. No to množstvo kvetov, čo tu má, až sa cítim ako v inom svete. Je to proste nádhera. A chodí sem dosť ľudí, takže to musí byť známe kvetinárstvo.

Vybrala som sa do môjho dočasného domova a užívala si ten jemný vetrík, ktorý pofukoval. Za sebou som počula hlasy.

„Rovno ju môžeme ísť hľadať do Londýna nie? Prečo hľadáme na tak bizardných miestach?"

„Je mi jedno, kde ju budeme hľadať. Musíme ju nájsť skôr než sa jej niečo stane."

Zmätene som sa otočila. Pred jedným z prázdnych domov som rozoznala štyri siluety. Tri dievčatá a jeden chlapec.

Radšej som pridala do kroku, pretože sa mi ich konverzácia vonkoncom nepáčila, no stal sa pravý opak. Upriamila som na seba pozornosť toho chlapca.

„Charlotte?" ohlásil ma, čím ma dokonale vydesil. Obzrela som sa a oni sa vydali mojím smerom. Čo akože odo mňa chcú? Rozbehla som sa preč.

„Charlotte, čo to robíš?" zvolalo za mnou dievča. Afroameričanka.

„Nechajte ma!" zvolala som a utekala ďalej.

„No tak Charlotte už zastav!" ozval sa ten chalan.

„Nejak mi to... nesedí." počula som ako sa potichu ozvalo to posledné dievča. Zrejme jej beh robil problém.

Obzrela som sa za nimi, no už tam boli iba traja. Kde je tá tretia afroameričanka?

Otočila som sa späť keď v tom ma niekto spoľahlivo zrazil na zem a keď som chcela vstať, nejakou kovovou palicou ma pritlačil späť k zemi. Bola to tá afroameričanka a tá palica bola bojová.

„Prosím, nechajte ma." povedala som a od strachu sa triasla. Čo mi chcú urobiť? Odkiaľ poznajú moje meno?

„No tak, Charlotte, pokoj. Už som tu." utešovalo ma dievča, o niečo mladšie odo mňa s hnedými vlasmi, ktoré jej voľne padali na plecia.

„Prosím, pustite ma."

„Bojí sa." poznamenal chalan.

„Fakt, ani by som si nebola všimla." prehodila ironicky afroameričanka, no i tak ma palicou pridržiavala na zemi.

„Pusť ju." povedala bruneta a ja som sa konečne posadila. No keď som chcela vstať, a bežať, ona aj s tou treťou na rukami na pleciach znova stlačili späť na zem.

„Charlotte, čo sa deje?" opýtala sa ma bruneta, ktorá mi teraz bola zarovno, keďže kľačala, „Chceme ti pomôcť. Kam si..."

„Nepoznám ťa." povedala som a slzy si našli cestu von. Bála som sa ich. Čo mi chcú urobiť? Kde je dobrák James?