Just one book-Midnight love

20.

20. časť

„Aj ty by si si mohol niečo dať." povedala som rozospato, zhrbená opierajúc sa bradou o barový pult. Nicolas jedol sendvič a Keysha to, čo vždy- cereálie s mliekom. Ja som čakala na hrianky, ktoré sa už bili s ostatnými vôňami v kuchyni. Keysha a Nicolas sedeli za stolom a Leo sa opieral o pracovnú dosku oproti mne.

„Nie som hladný."

„Aby si jedol nemusíš byť hladný."

Súrodenci sa na mne dobre zabávali. Zobudila som sa zavčasu, pretože som večer zabudla zatiahnuť rolety a zobudilo ma ranné slnko. Potom už spať neviem. Po pol hodine vrtenia som nechtiac zobudila aj Lea, ktorý ma napokon dostal z postele a len čo súrodenci započuli zvuky z kuchyne, už sa sem dotrepali aj oni.

„Jedz." povedala som a oči sa mi zatvárali.

„Daj si jablko. Je zdravé. A diétne." žmurkol naňho Nicolas. Leo naňho nepozrel dvakrát nadšene.

Leo mi zdvihol bradu a položil mi tanier so sendvičom na pult: „Dobrú chuť." položil mi pri tanier ešte kečup a trochu postrúhaného syru a šálku teplého čierneho čaju, ktorý sme ráno spravili do kanvice a ochutili.

Leo si naozaj zobral jablko a opláchol si ho. Pozeral na mňa až dokedy som sa konečne nevzchopila a nezačala konečne jesť.

„Ako to vyzerá s Nicolasom? Mali by sme mu čo najskôr pomôcť. Počula som, že ste boli v noci hore, takže ďalšia nočná mora?" ozvala sa Keysha.

Nicolas prikývol.

„No..." začala som, „Ale máme o starosť menej. Podarilo sa mi vziať si späť svoju časť mysle v Nicolasovi."

„To vážne?" nadšene a zároveň mierne prekvapene a opýtala Keysha.

S úsmevom som prikývla a následne si dala ruku pred ústa, lebo sa mi zívlo. Fakt som mohla ešte spať.

Pred domom začalo trúbiť auto. Všetci štyria sme pozreli po sebe a ako prvá k dverám vyštartovala Keysha a my ostatní za ňou. No skôr ako sme vôbec vošli na chodbu tam už stál otec. Ten vie kedy chodiť.

„Ahojte deti!" privítal nás, každého objal, ja a Keysha sme dostali pusu na čelo a Nicolasovi ešte viac postrapatil už aj tak strapaté vlasy. Zamrzol, až keď uvidel Lea. Ten sa naňho díval mierne neisto. Fakt iba mierne.

„Kto je toto?" opýtal sa otec. Nemal veľmi rád, keď sme si sem vodili kamarátov, „Viete čo som hovoril o kamarátoch. Hoci aj starších..." začal trochu podráždene. Je pravda, že Leo vyzeral oproti nám staršie, tak som to musela uhrať. Objala som ho okolo pliec a jemne sa zamračila na otca: „Ale oci. Takto sa rodina nevíta."

„Rodina?" nadvihol obočie a Leo kútikom oka pozrel na mňa, nehovoriac o tých zaskočených pohľadoch mojich súrodencov.

„Iste." povedala som rýchlo, „Predsa, to je bratranec. Ten ktorý odišiel do Afriky. Klaus."

Keysha na mňa pozrela ešte šokovanejšie a Nicolas, ktorý stál za otcom sa od smiechu prehýbal v páse, no nevydával žiadny zvuk.

Otec si všimol, že pozerám za ňho a otočil sa. Nicolas sa v momente s kamennou tvárou narovnal: „Hm, hľadal som len túto... vec." pozrel si do rúk. Držal v rukách malú športovú tašku, ktorá bola na boku deravá a začali z nej vypadávať malé šróby Nicolasovi k nohám. Pozrel na otca zatiaľ čo teraz my sme boli tí čo sa bavili. Otec sa bez slova, no s výrazom čo hovoril za všetko otočil späť k Leovi.

„Prepáč teda, Klaus. Nevidel som ťa dobrých päť rokov. Musím povedať, že si sa poriadne zmenil." premeral si ho, zatiaľ čo Nicolas sa márne snažil zastaviť ten vodopád šrúbov, „No i tak v tebe ešte stále vidím tvojho otca. Jeho som mal z bratrancov najradšej. Zaujímavé, že si zavítal práve k nám."