Just one book-Midnight love

35.

35. časť

Vstala som od stola. Musela som na čerstvý vzduch. Musela som si urovnať myšlienky. Vzala som si koženku, lebo jemne mrholilo a rozbehla sa do ulíc.

Nicolas.

Keysha.

Leo.

Ozývali sa mi mená v hlave. Privrela som oči a snažila nechať voľný priechod myšlienkam. Spomienkam.

Nicol.

Tomas.

Áno, oni dvaja boli s Keyshou v tú noc. A bola tam ešte afroameričanka.

Ronna.

Ben.

Aj Bena spoznávam. Ale ešte niekto. Niekto dôležitý. Zvláštny. Zvláštny spôsobom, akým bola aj Cassandra, moja mama.

Makoto, jasnovidec.

Zastala som pod pouličnou lampou. Jasnovidec. Ja som jasnovidec. Moja mama bola jasnovidec. Preto mám vybrala mená. Vedela to tak, ako ja som napísala svoj osud do knihy. Keyshino meno neznamenalo nič. Bojovníkom sa vyberajú také mená. Vedela, čo z nás vyrastie. Jasnovidec, potencionalista a bojovník. A ja, ja som sa zamilovala do nočného tvora.

Myšlienky a spomienky sa vracali v takom návale, že som to nestihla vnímať. No vedela som jedno.

„Nicolas!" zvolala som do noci. Odniekadiaľ som počula otvorenie a zatvorenie dverí auta. V ruke, ktorú som mala vo vačku som zvierala malý Nissan, ktorý sme s Keyshou kúpili k jeho narodeninám.

Vyšiel z tieňa a ja som sa k nemu okamžite rozbehla. Hodila som sa mu okolo krku. Objal ma ešte pevnejšie. Odtiahla som sa a videla ako sa na mňa usmieva. Za ním som uvidela stáť Keyshu. Ona ma objala skôr ako som to stihla ja.

„Tak sme sa o teba báli Charlotte."

„Už je to v poriadku." zašepkala som a znova mi vyšli slzy. Slzy radosti. Odtiahla som sa.

„Charlotte." ozvalo sa pri mne a pohľad mi spočinul na Leovi. Usmial sa podišiel ku mne. Objali sme sa. No... akosi som sa necítila pohodlne. Prečo?

Pozrel na mňa: „Deje sa niečo?"

„Ja neviem. Som zmätená."

„Zmätená z čoho?"

Sklopila som zrak aj napriek tomu, že si nastavil moju tvár k sebe.

„Ja neviem. Možno, možno to prejde...."

„Prejde čo?" opýtal sa mierne nesvoj. Bál sa o mňa. A mňa každá chvíľa s ním bolela ešte viac. Hlavne, keď viem, že mu to musím povedať tak či tak.

„Charlotte, chcem ti pomôcť, no musím vedieť čo sa deje." hovoril nežne.

Pozrela som mu do očí, no cez slzy som mala rozmazaný pohľad. Vzlykla som.

„Ja ťa už nemilujem, Leo."

*Leo*

Díval som sa na ňu, na jej uslzené oči, neschopný uvedomiť si, čo mi povedala. No jej tvár bola vážna, pravdivá, plná ľútosti a smútku, zmätenosti.

Moje oči sa zmenili na tmavomodré. Vedel som to, lebo odzrkadlili to, ako som sa v tej chvíli cítil. Ten nekonečný smútok, tú nekonečnú bolesť, to sklamanie.

Odstúpil som od nej, od nich, na pár krokov, naposledy si ju obhliadol a rozbehol sa do noci. Sám som nevedel kam. Šiel som najrýchlejšie ako som vedel, nohy ma viedli a stále som nebol unavený.