Príšerka

Rosa

Po nejakej dobe, a však nie ďaleko za hranicou lesa, som si len sadol na zem a oprel sa o strom. Schúlil som sa do klbôčka a snažil sa zahriať sa aspoň vlastným telesným teplom. A však bolo to márne. Okolitý vzduch bol pomaly teplejší než moja koža, lepšie som spravil keď som sa sám seba nedotýkal. Ale bol som tak vyčerpaný že som aj tak do 20 sekúnd zaspal.

Spomínam si len že sa mi snívali strašne divné veci, ani to nebolo sny, len zmes podivných mandál poskladaných zo zohavených ostatkov ľudí ktorých som predtým nikdy nevidel a ich tváre skrčené v grotesknom výraze. Napriek tomu že som ich nikdy nevidel mi takmer každá zostala vypálená do pamäti.

Ale nebol to dlhý spánok. Veľmi rýchlo som sa zase zobudil. Stále rovnako vyčerpaný ako predtým, len ma teraz celé telo bolelo ešte viac nakoľko okrem malých raniek sa mi po koži začali náhodne ukazovať veľké modriny.

Myslel som že som sa zobudil len kôli tomu snu alebo jednoducho pre celkový nekomfort, hoci som nechcel veriť že by som toho v tomto stave bol schopný, moja únava predčila všetko ostatné. Ale sotva som rozlepil oči som zistil skutočný dôvod.

Všimol som si mužskú postavu v plášti zoskakovať z koňa, asi 5 metrov od mňa a kráčať ku mne. Asi dva metre za nim stál ešte jeden kôň s jazdcom, ale bolo mi to fuk. Po chvíli, keď prišiel bližšie som v postave rozpoznal 1. ríšu.

Nezáležalo na tom že tu vonku nemá dôvod myslieť si že som anomália a ublížiť mi. Aj tak som sa zľakol. Pri prvom pohľade sa mi vybavila spomienka na posledné stretnutie vo veži, na jeho čierne oči a na to čo skrývali. Mal som strach už z jeho prítomnosti, logika išla bokom, bolo mi fuk či sa vtedy pomýlil, či si to uvedomil alebo nie, len som viac -nikdy- nechcel byť v jeho blízkosti. Chcel som aspoň 5 kilometrovú medzeru medzi mnou a tým mužom.

Teraz mal však cez oči previazanú bielu šatku, čo ten pocit aspoň trocha tlmila, neviem čo by som robil keby ju nemal.

1. ríša: Árijská ríša si v poriadku?

Keď prišiel ešte bližšie ku mne, pokrčil som nohy a pritúlil si ich k trupu.

1. ríša: Prepáč mi čo som urobil, bol to hrozný omyl, nechcel som ti ublížiť.

Neschopný povedať ani pol slova som len jemne otvoril ústa a znovu ich zavrel. 1. Ríša sklonila hlavu a opatrne ma chytila za ruky.

1. Ríša: Vrátime sa na hrad dobre?

Jemne som pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Nie že by som sa nechcel vrátiť, len som chcel aby išiel preč.

1. Ríša: Prečo?

4. Ríša: Nechajte ma.... Prosím vás...

1. Ríša: 4. Ríša prosím. Viem... Ako sa cítiš ale musíme sa vrátiť. Už sa ťa ani nedotknem, sľubujem. Keď sa vrátime budem si držať odstup.

Moje ruky a postupne celé telo sa začalo chvieť. Objal som si rukami nohy a takmer zavrel oči. Nejak bokom som zaregistroval že druhý jazdec zosadol z koňa a tiež sem prišiel, no držal sa troška za 1. Ríšou.

Teutónsky rád: Vaše veličenstvo nevyzerá to dobre, musíme ho zobrať späť.

1. Ríša len slabo prikývla. Rád ma opatrne chytil za ruky. Z nejakého dôvodu mi pripadal dotyk chladného železa príjemný, ako keby upokojujúci. Hoci to by bol možno v tejto situácii každý dotyk okrem 1. ríše, pochopiteľne. Rád ma vzal na ruky a posadil ma na koňa. Nebol som schopný sa ani udržať v sede, pridržal ma rukou, celý čas sa ma dotýkal zatiaľ čo druhou rukou držal uzdu koňa. 1. ríša sa medzi tým tiež vrátila do sedla a začali sme sa približovať k hradu. Ani jedného z nich som nevidel, nie veľmi dobre. Môj pohľad bol zahmlený a tmavší než by mal byť. Mal som tunelovej videnie, veci čo boli na stranách a okolo mňa som vôbec nevidel, cestu som registroval len tak bokom.