Príšerka

Búrka

Prebudil som sa na hlasný zvuk. Chvála Bohu to nebol zvon. Posadil som sa a po tom čo som prekonal teraz už migréne podobnú bolesť hlavy, som si uvedomil že za prvé bol som celý mokrý, za druhé, to pálenie neustúpilo.

Ozval sa hrom. Tak hlasný že som mal pocit že otriasol celým hradom a ja som si musel zakryť uši. Celá obloha blikala od bleskov, prúdy dažďa bičovali zem, stromy, strechy aj hradné múry a vzduch len tak dunel jedným Hronom za druhým až sa to celé zlievalo do jednej hlučnej symfónie.

Hradby boli vyvýšenina a rozhodne by som v takomto počasí nemal zostávať vonku a k tomu na takomto mieste. Bežne mám búrky rád ale táto je trocha extrém. Voda po hradbách tiekla prúdmi, vytvárala na podlahe plytký potôčik, k tomu sem z hora stále padali ďalšie masy vody.

Vzal by som sa a odišiel, lenže celé telo ma strašne bolelo a nevedel som pozbierať sily na to aby som sa odtiaľto odpratal. Tak som zostal sedieť na mieste a sledoval to divadlo pred sebou. Ale bol tu ešte nejaký pocit ktorý až tak trocha prevažoval nad bolesťou a tento nebol nepríjemný. Bolo to nutkanie, nutkanie bojovať, alebo akokoľvek preliať krv.
Lenže prešlo pár minút a nutkanie sa premenilo na potrebu. Prešlo pár ďalších... A stal sa z toho reflex. A už som aj mal vybratú obeť.

Viem bol som v stave dosť diskutabilnom ale musel som.

Našiel som Prusko stáť vo veľkej hale na prvom poschodí. V miestnosti horel krb ale osvetľoval len malý zlomok z nej.

Prusko: Ani tebe nevyhovuje počasie? 

Otočil sa na mňa a zasekol sa. 

Prusko: Mhm... Tým by sa to vysvetľovalo. 

4. ríša: Kde ste sa mi schovávali? 

Prusko: Rátal som s tým že si dostal dosť už večer a nebudeš as k tomu chcieť vracať. 

Uškrnul som sa a vytiahol meč. On prevrátil očami a urobil to isté, akurát špičku čepele pridržal nad plameňmi z krbu, z čoho sa chytil celý. 

4. ríša: Chcete to skúsiť bez premeny? 

Prusko: Ako chceš. 

Usmial som sa, prišiel k nemu a začal prví výpad. Zablokoval ma a opätoval ho. Zo začiatku to bolo celkom nuda, blokovali sme sa alebo odrážali, nič moc. Ale ma to nebavilo, tak som na neho začal skúšať všetku možnu akrobaciu a to ho tak zmiatlo že prestal dávať pozor a dovolil mojej čepeli mu prejsť cez trup. Neprebodol som ho ale má tam dosť hlbokú ranu krížom cez hrudník. 

Prusko: Čo to - je?!

Neriešil som, len som sa zasmial. Prusko keď to počul zdvihol hlavu a hodil po mne pohľadom. 

Prusko: Ty máš dôvod prečo sa nechceš premeniť že?

Znovu sa chopil meča a urobil si po svojom. Stál som dokým som nemal jeho čepeľ centimeter od nosa. Potom som sa premenil a zadrbal očami všetky steny. Ale takým novým spôsobom čo mi predtým nešiel. Práve že som NEzadrbal komplet všetko, ale podarilo sa mi postupne po stenách spraviť také akoby "praskliny" cez ktoré cez každú vykúkalo jedno oko a ak chápem správne, dá sa to použiť rovnako. Po tomto som zastal zas Pruskom ale celé to trvalo možno... sekundu? A pamätáte ako som vravel že bolo niečo s mojim telom zle? O Radiu platilo to isté. Ešte horšie. Mnohé oči zmizli a tie čo zostali nepokrývali celé telo. Na hlave som nemal takmer žiadne. Asi 5 na celej, boli oveľa redšie ale rôznych veľkostí, moja koža bola potrhaná a mnohé trhnliny odhaľovali kosti. Kosti? ._. Hej, mal som pravdu. A predsa nemám problém zmeniť tvar. Hmota na predele kože a kostí pôsobila akoby jemne svietila, ale nie je to nejak moc viditeľné. No môj zrak bol úplne iný na čo som si musel dávať pozor. Ako som vravel že nemám oči na hlave, tak nie, teraz sú okolo nej. 12, niekedy 13 očí levitovalo v kruhu okolo mojej šišky a poskytovalo mi tak obraz podobný 360°kamere. -To som mal aj predtým, ale teraz je to rovnomerné, predtým bolo moje zorné pole krivé pretože oči boli po celom tele a ako som sa hýbal robilo to bordel.  Neviem koho toto napadlo, je to tak ideálny terč že to až nie je možné, ale Prusko aj tak netrafilo.