Príšerka

Prieskumovka

Zobudil som sa že so mnou niekto trasie, otvoril som oči a skoro ma jeblo, uvidel som akurát nízku postavu v čiernom, s bledou tvárou a komplet fialovími očami, ako z nejakého animáku (ako komplet, nie že dúhovka bola fialová). No bol to jumpscare, zdrbal som sa zo stoličky, a tá postava tak isto vyzerala že sa zľakla a urobila pár krokov dozadu. Ledva som sa spamätal, potom som si všimol prečo sa zľakla. Nejak mi zase zblbol zrak, skontroloval som to a zistil som že asi... polka môjho tela sa premenila na radio. ...Sama od seba o_o Asi na sekundu som si pozeral na ruku a bol som akože... what?, a potom som sa pozbieral. 

4. ríša: Prepáč - reflex. 

Sali: V pohode, len som sa zľakla. No, už bude vychádzať slnko, zatváram, je na čase aby si išiel. 

4. ríša: Jasná, jasné. Vďaka, dlho som sa nevyspal, bola to fajn noc aj keď si moc nepamätám. Čo som dlžný?

Zasmiala sa a dala mi ruku na rameno. 

Sali: Peniaze tu nevedieme. Čas ktorý si tu nechal má oveľa väčšiu hodnotu. :)

4. ríša: To je... divné? 

Sali: Viem, ale medzi nami to tak funguje. :) 

Tienik: Nefunguje, klame ti. 

4. ríša: Eeeh... taký hlas v hlave mi napovedá že nefunguje. 

Sali: Ale hej. ;) Či myslíš že si mi tak sympatický že od teba nič nechcem? Akoby... to tiež, ale :D ...-*povzdych* No... myslím že by si mal ísť. Prídeš zajtra?

4. ríša: Um... ak ťa nájdem tak áno. 

Sali: Okej. No... bežne som každú noc inde ale... tak ja zostanem tu aby si ma našiel. :D Už sa teším. 

4. ríša: Tak ahoj. :/

Aaaa pobral som sa preč. Fúha... 

Teraz bolo také to šero, a bolo to zvláštne byť zase vonku z tej miestnosti. Akoby jej steny bránili všetkému čo je na chodbe dostať sa dnu.

Tienik: Wow... výrazná zmena. 

4. ríša: Už kecáš viac než Radio. Ideme preč. 

Radio: A vieš kam je to "preč"? 

4. ríša: Nemám šajnu. Ale asi budeme hľadať schody dolu. 

Tienik: Mmm, to môže byť zradné. Ako vieš ktoré vedú tam kam chceš? 

4. ríša: Um... asi nie som blbý a vidím nie?

Tienik: Ale... no veď uvidíš. 

A tak som išiel hľadať schody dolu... A aj som ich našiel, zišiel som jedny, druhé, tretie boli trochu zvláštne, podozrivo dlhé ale čert ber, zliezol som aj tie aaa to kde som sa ocitol nebolo 4. poschodie. 

4. ríša: Aj kurva... kde to som?

Tienik: Ja som ti vravel. -_- 

4. ríša: Nevravel si mi nič, len že "uvidím"!

Tam kde som bol, steny boli z niečoho čo štruktúrou a zápachom pripomínalo najviac zatuchnutú hlinu. A ten smrad čo tu bol? Plesnivé ovocie, hnilé mäso, železo, mokrý prach... Úplné ticho a pravdepodobne práve to som si ten zvuk všimol. 

-Ťažké, čvachtavé kroky kdesi v diaľke. Chodba v ktorej som stál vôbec nebola veľká. Nie dosť široká ani na to aby sa tu dvaja ľudia vedeli normálne obísť, vysoká tak že väčšina ľudí by sa tu musela krčiť a tma ako v hrobe. 

Tienik: Ani nevieš ako blízko si k pravde... s tým hrobom. 

4. ríša: E? 

Radio: Myslím že viem kde si.