Príšerka

AAaaaaU môj prštek 3:

Vyliezol som na denné svetlo, išiel do záhrady, v niektorých záhonoch boli vysypané oblé okrasné kamene, tak som ukradol pár ktoré sa najviac podobali na guličky a boli veľkosti ktorá by sa mi zmestila do hlavne a nezasekla sa tam (zohnal som 21 za 2 hodiny preberania kamienkov) strčil som ich do vrecka, k strelnému prachu a išiel som po Wehrmacht. 

Aj jeho som vytiahol na denné svetlo, čakal som že to bude ťažšie, ale tým ako borec váži hádam ani 20 kíl nie... som ho proste zobral a dal von. Nezabralo to viac než akoby som tam vyšiel sám. :D

Wehrmacht: Našli... našli ste muníciu? 

4. ríša: Jup. Ehe. 

Ukázal som mu kamienky vo vrecku. 

Wehrmacht: A je to dobrý nápad? 

4. ríša: Ale hej. Ak mi to nebuchne v ruke, chceš potom vyskúšať? 

Wehrmacht: Nie, pokiaľ nepotrebujete aby som vyskúšal či je to bezpečné tak nie...

Pokrčil som plecami a rozhliadol sa pre nejaký terč. Vyhliadol som si hniezdo na strome 50 metrov odtiaľto, no a teraz moment pravdy. Oprel som zbraň o zem, nasypal do hlavne trocha strelného prachu - odhadom, ale ani nie moc málo ani nie moc veľa. strčil som dovnútra kamienok, - bol to menší takže zapadol sám. Kľakol som si, pokúsil sa nevysypať obsah hlavne na zem, oprel som si pušku o koleno, nasypal ďalší prach na panvičku a dal do zapaľovania šnúrku. Zavrel som panvičku, zapálil šnúrku, zdvihol zbraň, namieril, stlačil spúšť a- nič, netrafil som. :D

4. ríša: Jooj, krivý som jak peň - Ale fungovalo to :3

Wehrmacht sa na mňa usmial, a zdalo sa že je tiež rád že mi to vyšlo. Skúsil som ešte raz. Tento za svet sa neviem trafiť do hlavne a potom si prach rozsýpam po zemy, tak som si radšej spravil lievik. Dal som tam teraz väčší kameň, ten už bolo treba zatlačiť dnu tak som si na to zobral palicu. 

Wehrmacht: Pane, prosím buďte opatrný, môžete poškodiť hlaveň a môže to vybuchnúť.

4. ríša: Ja viem Wehrmacht, nie som včerajší. 

Zahryzol si do pery. Opäť som zapálil knot a namieril. Vystrelilo to a tento krát som minul tesne. Videl som listy vedľa hniezda zakývať sa, ale furt vedľa. Ale ešte raz. 

Wehrmacht: Ste si naozaj istý že by nebolo lepšie po každom výstrele kontrolovať hlaveň? 

4. ríša: *povzdych* Tak dobre. Zakazujem ti pripomínať mi aby som si dával pozor, bol opatrný alebo kontroloval hlaveň dokým budeme tu vonku. Okej? Do dneska? 

Wehrmacht: Áno pane, rozumiem. 

Ešte jeden pokus a už som trafil. :3 Ale nespadlo. Ďalšia strela a úplne mimo. A potom ešte jedna, A JA SOM- HLAVEŇ MI RACHLA! 3 prsty mi oddrapilo. Hodil som pušku o zem najsilnejšie ako som tou zranenou rukou vedel, teda predovky sa držia tak že jednu ruku máte doslova položenú pod hlavňou. 

4. ríša: Kurvaa! Trubica vyjebaná! 

No a Wehrmacht samozrejme prišiel ku mne a snažil sa mi pomôcť, lenže to už som sa aj prestal hnevať a začal som sa rehotať na tom ako to nakoniec dopadlo. 

4. ríša: Nie, kľud, som v pohode, nič mi nie je. :D

Wehrmacht: Máte to spálené, dovolíte mi ošetriť vás? 

4. ríša: To zvládnem, neboj. :D Ale budem asi musieť postaviť novú pušku. 

Wehrmacht: Samozrejme, ale prosím vás, môžete to prestať brať na ľahkú váhu? Krvácate!