Príšerka

Medzitým doma

<meanwhile, osamelá osada kúsok od Mníchova, južné Nemecko> 

<pohľad Únie>

8 hodín večer. Konečne, všetka práca dokončená, povinnosti splnené, snáď by som teraz mohol mať chvíľu nárok na odpočinok, alebo aspoň na pár hodín spánku cez noc, či nie?

Zostal som sedieť v izbe. Už je to pár dní, ale nie je normálne že je tu také ticho. Je nezvyk upratať izbu v pondelok a nemusieť to robiť znova o dva dni, je nezvyk spať sám... Ari mi strašne chýba... Už som sa mu snažil napísať ale mama- teda... Weimarská republika, mi to zakázala. Vraj hovorila s 1. Ríšou a Ari na mňa zabudol, ale tomu neverím, ja na neho myslím každú chvíľu, a on by si na mňa už ani nespomenul? Blbosť... Musí to byť blbosť.

Weimarská republika: Únia!

Rozrazila dvere do izby. Vstal som, rýchlo sa postavil pred ňu a sklonil hlavu.

Únia: Áno Weimarská republika?

Weimarská republika: Dokončil si všetko že tu len tak sedíš?

Únia: Áno. Všetko.

Weimarská republika: Tak do kuchyne.

Potichu som ju nasledoval do jedálne, sadla si za stôl, ale ja som zostal stáť oproti nej. Ruky za chrbtom, hlava sklonená.

Weimarská republika: Na pár dní odchádzam. Postaráš sa o dom, a dohliadne na teba Rakúsko-Uhorsko.

Únia: Prosím, ona nie...

Weimarská republika: Nie? Dobre. Dnes spíš v kuchyni na zemi.

Únia: Nie-

Weimarská republika: Nie? Tak teda vonku, pred dverami.

Zavrel som oči, ale prikývol som, aby ma ešte nevyhnala do lesa.

Únia: Rozumiem... Smiem sa opýtať kam idete?

Weimarská republika: Na sever, kvôli vojne 1. ríša zorganizovala celorodinný zraz, a zdá sa že účasť je povinná.

Únia: Hádam že by som nemohol ísť s vami, však?

Weimarská republika: Správne.

Únia: Môžem ríši aspoň napísať?

Vstala, povzdychla si, prišla ku mne a chytila ma za golier.

Weimarská republika: Ešte raz nejakú krajinu oslovíš prezývkou ty podradná bytosť, tak ťa zrežem že nevstaneš.

Únia: Prepáčte mi to, chcel som povedať- Árijskej ríši.

Weimarská republika: Nečudujem sa že ti chýba. Je to blbé keď ťa nemá kto chrániť čo?

Únia: Nejde len o to madam... Ja... Viem kde je moje miesto, bez ohľadu na to či tu 4. Nemecká ríša je alebo nie. Chýba mi on. Boli sme si taký blízky... Bojím sa ako sa má... Mohli by ste ho odo mňa aspoň pozdraviť?

Weimarská republika: Nie. Myslíš si že mu na tebe záleží? Alebo záležalo? Zíde z očí zíde z mysle, a on si na teba už nespomenie. Neprikladaj svojmu životu takú váhu aby stál za spomienku.

Pomaly som si kľakol na zem, a ona o pár sekúnd odišla. Keď bola z dohľadu, rozplakal som sa. Nie nahlas, tiekli mi slzy z očí prúdom, ale nemohol som sa tomu brániť, len robiť čo sa dalo aby som zostal potichu.

Čo Ari odišiel všetko sa zmenilo. Srbsko a weimarská republika mi veľmi rýchlo vysvetlili, že nie som na ich úrovni, a že je na čase aby som sa naučil kam patrím. Už to bolo aj horšie, ale čo je Srbsko mŕtve, vyhýbam sa väčšine bitiek, keď tak schytám nejakú facku ak si na čosi nedám pozor, ale už to nie sú hodiny bičovania denne ako pred pár dňami. Na šťastie to netrvalo dlho, ale obväzy mi aj tak nestačia zastaviť krv...
Ach ja pitomí idiot, ako som mohol pomyslieť na to že mi smrť Srbska priniesla benefity?
A vlastne, ani jeden z nich to so mnou nemyslel zle. Len ma chcú pripraviť na život. Som bez pána, a nikto nevie aká krajina by sa ma ujala. Ale dokým sa niekto nenájde, rozhodlo sa že Srbsko a Weimarská republika ma naučia ako sa správať.

A aj Weimarská republika má pravdu. Dokým tu bol Ari, robiť to nemohli pretože kedykoľvek sa ku mne niekto správal zle, buď ho zbil, alebo ma odtiaľ zobral preč, alebo mi pomohol s tým čo bolo treba urobiť, a vždy sa ma zastal. Viem že sme si nikdy neboli rovný, ale bol ku mne milý, naozaj to pôsobilo že sme bratia. Aj keď viem že nie...
A znovu... Ako som mohol povedať niečo zlé proti Srbsku a Weimarskej republike?! Rozhodli sa ma "vychovať" ako brata Árijskej ríše, ako vlastné dieťa, napriek tomu že ma mohli nechať robiť domáce práce a starať sa o ich potreby ako ten posledný otrok. Tak ako teraz. Napriek tomu mi dopriali tých pár rokov skvelého života za ktorý som nadovšetko vďačný a nemám právo sa sťažovať.
Ach ako mi je zle, zaslúžim si smrť za to že som myslel na niečo také... Ale keď Ari mi tak strašne chýba, je mi zle, mám pocit že mi praskne srdce... Len by som ho chcel znovu vidieť. Niekde vnútri dúfam že ak mi osud dopraje a nakoniec sa nájde krajina ktorá si ma vezme, bude to on. Aj keby ma už nebral tak ako doteraz, urobil by som všetko čo by chcel, a slúžil by som mu do konca svojho života. Len sa bojím ako to nakoniec naozaj skončí...

Nadišiel čas večera. Ešte raz som skontroloval či som na niečo nezabudol, zostal som s Weimarskou republikou dokým sa nerozhodla ísť spať, pre prípad že by niečo potrebovala. Nakoniec ma poslala von, a mne nezostávalo nič iné než poslúchnuť. Vyhodila ma pred dvere, a ja som si len sadol, chvíľu tam sedel a nakoniec zaspal na rohoži pred dverami. Teraz, kým je leto je to ešte v poriadku. V zime to bude horšie...