Denníček

Úvod

Zdravím ťa, milý denníček,

Začnem tak, ako začínajú všetky tie baby z filmov a kníh, čiže slovným spojením „Milý denníček.“

Vždy som si myslela, že ja nikdy nebudem ako tie baby, ktoré sú ustráchané a preto sa boja prezradiť svoje tajomstvá a nemajú sa kvôli tomu s kým porozprávať, tak si svoje srdce vylievajú do malých ružových knižiek. Ako ja osobne proti nim nič nemám, ale no vieš, občas aj ja som premýšľala, že začnem písať, ale potom som sa to vykašľala. Je pravdou, že už mi dosť ľudí vrhlo dýku do chrbta, takže som aj ja bola sama, no ak nepočítam pár priateľov, ktorých som neskôr aj tak stratila. Sama ako sama, to že som nikomu nedôverovala a nechcela som povedať nič dôležité, lebo by som sa zase len spálila. Žila som s jedným citátom Svoje tajomstvá si ber do hrobu! Ale predsa len, sa našla jedna osoba, ktorej som verila. Povedala som mu všetko, každý jeden detail môjho života a on? On mi veril ešte viac, než ja jemu, ak sa to dalo a hovoril mi úplne všetko...

Ale to sa dozvieš, keď ti budem pridávať čoraz viac slov a mne bude z toho umierať ruka. Nevadí, chcem to tak, pretože sa bojím, že jedného dňa, keď budem mať 60 rokov, ma chytí skleróza a ja zabudnem na to najkrajšie obdobie v mojom živote, ktoré práve prežívam. V prítomnosti som Nataly Bieber a mám 24 rokov. Za dlhých osem mesiacov ma čaká pôrod, dosť sa toho bojím, ale tak uvidíme ako to dopadne. Mám krásneho manžela, ktorý ma miluje, tak veľmi ako ja jeho. Určite ho poznáš, aj keď si len knižka. Veď kto by nepoznal Justina Biebera, že?  Za tých osem mesiacov, počas ktorých mi v brušku bude rásť nový život, ti chcem napísať náš príbeh...

Tak, idem na to...

Milý denníček,

Predstavím sa ti, som Nataly Frayová a mám práve odžitých 17 rokov, takže v podstate mám 18. Mám dosť zložitý život, keď som mala 11 moji rodičia sa zabili haváriou, keď sa vracali z nejakého večierka. V aute som mala sedieť aj ja, ale kvôli chrípke som ležala v mojej krásnej posteli u svojej babky. Bol to môj druhý domov a babku som mala strašne rada, tak si ma zobrala k sebe. Bolo ťažké, stratiť rodičov, prestúpiť na novú školu a vyrovnať sa s tým všetkým, keď máš len 11 rokov, ale dokázala som to, neviem ako, ale podarilo sa mi to. V mojich 17 rokoch, babka náhle ochorela, mala chorobu, ktorá sa nedala vyliečiť. Asi o 7 mesiacov nato, mi zomrela aj ona. Nedokázala som to predýchať, ten deň sa mi vracia stále pred oči, tá bolesť, ako by mi niekto vytrhol srdce, bola neopísateľná a nedala sa vydržať. Ale znova, dostala som sa z toho, už 3 mesiace sa mi darí žiť s úsmevom. V babkinom dome na pláži som zostala sama. Babka bola vždy skromná a keďže dedko zomrel už dávno, tak tam žila len so mnou. Občas ju tam zazriem ako stojí pri sporáku a varí mi s úsmevom obed, alebo ju vidím sedieť na terase a hľadieť na more. Vždy si vravím, Nataly, si silná, ty prekonáš všetku bolesť! A s týmto mottom žijem...