Denníček

46. časť

Milý denníček,

Človek dúfa, že keď si dá horúcu sprchu po jednom z jeho najhorších dní, tak sa bude cítiť lepšie. Hovno! Ako mi kvapky vody kvapkali na pokožku, tak som z každej jednej cítila ďalšiu starosť a problém. Týmto bolo všetko ešte horšie.

Ani som sa nepokúšala lahnúť si a ísť spať, pretože poznám samu seba a viem, že by som nezaspala ani keby neviem ako veľmi chcem. Vlasy som si zaviazala gumičkou do drdolu a cez plecia som si prehodila mikinu. Zišla som zo svojej izby smerom na terasu a sadla som si na jedno z lehátok. Z vrecka mikiny som si vytiahla ešt stále vypatý mobil a položila som ho na stolík. Ruky som si omotala okolo nôh a hľadela som na more. Bola už úplna tma, ale nemala som ani poňatia, že koľko je hodín.

Spomínala som, kedy sme tu sedeli naposledy. No, úprimne, tak dlho sme tu nesedeli, že už som si ani nevedela vybaviť kedy to bolo. Keď sa vrátil z Tour a mal mať Vianočnú prestávku. Keď ma pobozkal, aby som si spomenula. Vtedy sme sa stavili o to, že kto sa s kým vydrží nerozprávať dlhšie a on si ako odmenu, ak prehrám vybral bozk.

To sa nikdy nemalo stať! Ja som nemala byť taká hlúpa a naivná. Prečo len som ho pobozkala? Nemusím sa pýtať vás, pretože sama viem odpovedať. Pretože som to chcela. Ale toto nechcem! Ja ho nechcem stratiť. Ako ho môžem stratiť, keď pre mňa znamená viac než môj život? Ale čo iné, než odísť som mala spraviť? Zostať tam a čo? Naďalej s ním byť kamarátka? Chodiť s ním, aj keď ho nemilujem? Alebo čo?

Musím len zabudnúť. Nič viac. Zabudnúť, že bol niekedy nejaký Justin Bieber v mojom živote. Inak sa to nedá, pretože sa budem trápiť ešte viac. A on, nech si žije svoj život plný hudby, šťastia, lásky a bohvie čoho ešte, ale bezo mňa. Tiež mu bude lepšie. Vždy som mu len problémy spôsobovala...

Hlavu som otočila na stranu a rukou som si prešla po líci, pretože som ho mala zase mokré. Pohľad som zaostrila na mobil a bezmyšlienkovite som načiahla ruku dopredu, pretože som ho išla zapnúť. Zháňalo ma až príliš veľa ľudí a to nie je dobré. Fredo, Twist, Pattie a rekord niesol Justin. Fredo – 2 neprijaté hovory, 2 sms. Twist – 4 neprijaté hovory, 5 sms, no 6 s tou ešte, keď som bola v lietadle. Pattie – 2 neprijaté hovory. Justin – 7 neprijatých hovorov, 8 sms. 

Vzdychla som si a premýšľala som, či si tie sms mám aj otvoriť. Bolo zbytočné vypnúť mobil, pretože už vedia, že som ho zapala. Nenávidím tento systém -.-.

Otvorila som sms s Fredom a začala som pomaly a sústredene čítať.

Prvá: Prečo si odišla? Len tak?

Druhá: Nataly, si aspoň v poriadku? Daj mi o sebe vedieť, bojím sa o teba!

Odpisovať nebudem. Nemá to význam odpísať ani jednému z nich. Nechcela som ísť čítať ani Justinove ani Twistove sms, pretože som vedela, že to nebude nič pekné. Ale čo som mala robiť? Bola som zvedavá, tak som najprv radšej otvorila správy s Twistom.

Prvá, ešte z lietadla: Kde si?! Čo sa stalo?! Čo si kurva myslela tým, že ťa to mrzí, ale musíš odísť?!

Vážne milujem, keď mi začne aj do smsky nadávať, ale mal nervy, tak to beriem.

Druhá: Prečo si odišla?! Zapni si ten mobil!!!

Tretia: Babe!

Štvrtá: Bojím sa o teba!

Piata: Vráť sa! Nech sa medzi vami stalo čokoľvek, tak to bude v poriadku! Vráť sa! Všetko sa vyrieši. Je zbytočné utekať pred tými, ktorý ťa majú radi..

Šiesta: Si preč pár hodín a už mi chýbaš, babe..

Sklonila som hlavu medzi kolená a cítila som ešte väčšie krokodílie slzy. Prečo mi to robí? Prečo ma tak týra?

A to je to len Twist, to čo mi napíše Justin.. Ach..

Zdvihla som hlavu znovu k mobilu a otvorila som správy s Justinom.

Prvá: Prepáč?! Nič viac, než prepáč som si nezaslúžil?!

Druhá: Keď si zapneš mobil, zavolaj.. Musíme sa porozprávať.

Tretia: Prosím, Nataly, vráť sa! Nenechávaj ma samého. Viem, že som spravil chybu, ale ja tu nemôžem byť bez teba..

Štvrtá: Prepáč mi to všetko..

Piata: Chýbaš mi. Potrebujem ťa. Len ty mi vieš teraz pomôcť.

Šiesta: Zabudni, že sa niečo stalo, proste poď ďalej ako keby dnešok nebol. Nemôžem ťa, kvôli tomuto stratiť..

Siedma: ..

Ôsma: Len mi zavolaj.

Triasla som sa ako osika, slzy mi stekali rýchlejšie než vodopády a bola som na úplnom dne. Už pri prvej sms od neho som cítila ohromnú vinu. Vedela som, že to nestačilo. Len jedno prepáč napísané na zrkadle? Čo to je? To nie je ani ospravedľnenie, veď ale čo som mala robiť? Zostať tam a smutne hľadieť do očí, pokým sa s ním budem lúčiť? Vážne skvelé.

Keby sa dal dnešok vrátiť, tak by som asi zostala doma a nikam za nimi nešla. Aj keď mi chýbali a ľutovala by som to, že by som za nimi neišla, ale aspoň by sa nebolo stalo toto.

Samozrejme, že istým spôsobom aj moja chyba, ale na tom nesie aj veľkú zásluhu aj on. Keby mi to nebol povedal alebo skôr, keby ma nepobozkal, tak by sme teraz niekde sedeli aj s Twistom, Fredom a Selenou (-.-) a rozprávali sa. Úplne som si to vedela predstaviť. Justin so Selenou na kolenách a potichu sa rozprávali, pretože už dlho spolu neboli. Ja, s nohami vyloženými na Twistových, ktorý ich mal na stolíku a hlavou zloženou na jeho pleci. Fredo vedľa mňa, pretože ja som odmietala sedieť vedľa Seleny a my traja sme pozerali telku. Tichým tónom, aby ma poriadne ani nikto nepočul, som Twistovi do ucha hovorila čo všetko sa doteraz stalo. Bez slova ma počúval, ale pohľad mal upriamený na telku. Keď mi chcel odpovedať, tak len jemne pootvoril ústa a zašepkal čo chcel. Ruku som mala položenú na jeho bruchu a on mi prstami bezmyšlienkovite prechádzal po hornej strane dľane. Twist otvoril ústa, práve keď mi zazvonil v realite mobil a mňa ztrhlo.

Bez rozmýšľania som to zdvihla a priložila si mobil k uchu. Pár krát som sa zhlboka nadýchla, aby som sa prestala triasť a upokojila sa.

„Ahoj...“