Denníček

1. časť

Milý denníček,

Slnko pomaly zapadalo, tak som sa postavila z lehátka, ktoré mám na terase a skočila som do piesku. Ešteže som si sa predtým vyzula. Začala som sa bosá prechádzať po suchom piesku so slúchadlami v ušiach, hudba bol môj život. Nebol by deň, kedy by som ju nepočúvala. Pozerala som sa na more a zapadajúce slnko, keď sa mi podarilo do niekoho vraziť tak, že som padla na zadok. Najprv som sa na osobu, kvôli ktorej som práve sedela v piesku, ani nepozrela. Všimla som si len, že má na nohách fialové Supry a čierne rifle.  Naštvane som sa postavila, oprášila si zadok od piesku a vytrhla si slúchladlá z uší. Až teraz som sa pozrela do známej tváre.

„Prepáč mi, že som do teba vrazil, nevšimol som si ťa, ešte raz mi to prepáč,“ opakoval stále dookola, ten slávny Justin Bieber. Nie som haterka, ale ani jedna z jeho oddaných fanúšičiek. Keď si na nete všimnem, že mu vyšiel nový klip, tak si ho pozriem, to je všetko a vypočujem pesničky, inak za ním neumieram, ale ani na neho nenadávam. Moje city k nemu boli neutrálne.

„To nevadí,“ usmiala som sa a pokrútila som hlavou. „To sa môže stať hocikomu. Neospravedľňuj sa toľko.“

„Ale stalo sa to práve mne, tak ešte raz prepáč,“ odvetil Justin a pomaly sa jeho ústa roztiahli do úsmevu. Popravil si šiltovku na hlave a z očí si stiahol okuliare, ktoré potom držal v ruke.

„Veď vravím, že nevadí,“ zasmiala som sa a pokrútila som znovu hlavou. „Počuj, neni si ty znáhodou Justin Bieber?“

Justin prikývol a mykol pohľadom na more, vzápätí sa mi zahľadel do modrých očí a s jemným úsmevom odvetil: „Hej, som to ja a ty si...?“

„Nataly,“ predstavila som a načiahla som pred seba ruku. Justin mi ňou jemne potriasol a potom ma pustil. Potom sa hornou polovicou teľa otočil smerom odkiaľ prišiel a vystrčil jednu ruku.

„Nejdeš sa prejsť?“

„Síce sa tu prechádzam už asi desať minút, ale rada ti spravím spoločnosť,“ uškrnula som sa a pomaly som sa vydala dopredu s Justinom vedľa seba.

„To si veľmi vážim,“ povedal sa Justin vážnym, takým stredovekým tónom.

Pozrela som na neho a keď som zbadala, ešte ten jeho výraz, začala som smiať skoro na celú pláž. Všetci ľudia v okruhu dobrých 50 metrov sa otočili a pozreli na nás.

„Kľud, nie že nás tu ukameňujú za to, že si sa zasmiala, lebo tie výraze tváre hovoria, že to majú v pláne,“ odvetil Justin so smiechom, keď sa pozeral na všetkých ľudí, ktorých nás sledovali vražedným výrazom.

Začala som sa smiať ešte a tiež som sa obzerala okolo seba. „Si na mojej pláži, tak sa nečuduj, že sú tu ľudia, taký odporný. Veď tu si človek ani nemôže pustiť pesničky hlasnejšie než by sa patrilo, lebo inak oni pôjdu po tebe so zapálenými pochodňami a vydlami.“

Justin sa tiež začal smiať a pomedzi smiech sa mu podarilo zo seba vysúkať: „Tvoja pláž? Tak keď je tvoja pláž, prečo s tým niečo nespravíš?“

„Nó, v podstate, ja na tejto pláži, len bývam,“ odvetila som a trochu som sa smiala. „Každý kto tu býva, vraví, že je to jeho pláž. Taký je zvyk.“

„Zaujímavé,“ povedal Justin obdivne a otočil hlavu k moru. „Máš šťastie, že bývaš pri mori, ten výhľad každé ráno musí byť krásny.“

„To aj je,“ prikývla som a pozrela sa vlny, ktoré vyplávali na piesok. „Občas lezie ten zvuk mora na nervy, ale skvele sa pri tom zaspáva.“