Denníček

5. časť

Milý denníček,

Justin otvoril dvere a vyskočil z auta. „Čo ti tak trvalo, Flores?“

„Nestresuj, Bieber, už som tu,“ zasmial sa Alfredo, ktorého mi Justin spomínal a keď prišiel pri Justina, tak sa objali. Hlavu som si oprela o ruku, ktorú som položila na otvorené okienko.

„Potrebujem radu,“ začal Justin a pozrel na mňa cez predné sklo. Potichu som sa začala smiať a potom som sa usmiala na Alfreda, ktorý sa na mňa zahľadel.

„To počká,“ odbil ho Alfredo a ani sa na neho nepozrel. Pohľad venoval len mne, keď sa pýtal: „Nezoznámiš nás?“

Justin bezmocne zdvihol ruky a nechal ich znovu padnúť vedľa tela. Začala som sa na nich smiať, lebo to sa vážne nedalo nesmiať sa na tom. Justin kývol na mňa hlavou a ja som to pochopila, tak som pomaly vystúpila z auta. Popravila som si šaty a obišla som svoje auto. Justin bol už opretý o kapotu a pozeral sa na nás s veľkým úsmevom, ktorým mne hovoril, mal som pravdu.

„Alfredo, toto je Nataly, to je to dievča z včerajšku a Nataly, toto je môj kamarát Alfredo, ktorý ma teraz úplne ignoruje, lebo sa ti zahľadel akože do očí,“ predstavil nás Justin trošku čudným pohľadom. Hovoril to práve vtedy, keď mi Fredo podával ruku, takže sme si držali ruky, keď sme sa obaja pozreli na Justina s nechápavými výrazmi.

„Čo tak pozeráte? Je to pravda,“ zasmial sa Justin a šiel si sadnúť do auta.

„Teší ma, Nataly,“ usmial sa Alfredo a jemne mi potriasol rukou.

„Aj mňa,“ usmiala som sa a pokývala som hlavou.

Naraz Justin začal trúbiť a ja som na neho zazrela. Usmieval sa ako slniečko na hnoji, bože zabijem ho. Pustila som Alfredovu ruku a obaja sme si sadli do auta, ja na svoje predchádzajúce auto a Alfredo za mňa. Justin pozrel na mňa s nadvihnutým obočím a ja som len pokrútila hlavou, nech to nechá tak. Aj keď sa poznám asi dva dni, ale  vedela som čo má na mysli. Willa.

„Tak s čím si chcel poradiť?“ spýtal sa Alfredo, keď Justin znovu vyšiel na ulicu medzi autá. Uškrnula som sa a nadvihla som jedno obočie na Justina.

„Sme s Nataly dohodnutí, že sa stavíme, len nevieme  čo bude v stávke, tak niečo vymysli, lebo mňa fakt nič nenapadá,“ zahundral Justin a ignoroval môj pohľad, lebo sa pozrel na Alfreda v spätom.

„A prečo ste sa stavili?“ spýtal sa Alfredo zvedavo a pozeral na nás oboch.

„To je medzi nami,“ uškrnula som sa ospravedľňujúco a pozrela som na neho. Nechcela som mu to povedať, aj keď neviem prečo.

„Fajn, tak ak vyhrá Justin, tak ty, Nataly, pôjdeš so mnou na rande,“ usmial sa Alfredo a pozeral mi do očí, keďže som bola k nemu otočená.

„A aký budem mať z toho osoh ja?!“ spýtal sa Justin sám pre seba. Alfredo sa na ňom začal smiať a potom sa pozrel na mňa s nadvihnutým obočím.

Prekvapene som vyvalila oči a nevedela som čo povedať. Prvé čo ma napadlo, bolo jedno meno, Will. Ja neviem čo mám robiť. Pozrela som na Justina a hľadala som u neho pomoc, ale bolo mi to na nič platné lebo bol z toho tak isto prekvapený ako ja.

„Alfredo,“ začala som a pozrela som sa mu do očí, „veľmi rada by som s tebou niekam išla, ale myslím si, že v mojej momentálnej situácii by sa to veľmi nehodilo. Dosť som si toho odžila a musím sa najprv so všetkým zmieriť, než začnem odznova.“

Alfredo sa usmial a pokrútil hlavou. „To je v poriadku.“ Oprel sa o sedadlo a pozeral sa von oknom.

Tiež som sa oprela, ale ja som sa pozerala druhým smerom, než je moje okno, a to sú Justinove oči. Hľadala som v nich pomoc a silu, ktorú som sama v sebe nemohla nájsť. Vždy ma vedeli takéto veci dostať na nulu, čo sa týka psychickej stránky.