Denníček

56. časť

Milý denníček,

Jeho hlas mi udrel do uší ako obrovský zvon a rezonoval mi tam. Hneď ako jeho krásny melodický hlas,  vedela som, že je to on. Moje telo by na iný hlas takto nereagovalo.  Rýchlo som sklonila hlavu,  aby si ma nevšimol, aj keď som vedela, že je neskoro, pretože už teraz mi nerobí dobre mať ho pri sebe. Srdce mi ide vyskočiť z hrude, ruky sa nu začínajú nekontrolovateľne triasť a ledva lapím dych. Žalúdok  som mala ako na vode, myslím, že keby v sebe niečo poriadne mám, tak to skončí na zemi.

„Nataly?!“ ozval sa priškrtene Justin a ja som sa odvážila pozrieť na neho poriadne. Veľmi sa nezmenil, ale bol to krajší do tváre a pribral do svalstva na rukách. Do očí  som mu nevidela, pretože mal na nich okuliare, ale rýchlo zdvihol ruku, aby si ich dal dolu. Zahľadela som sa mu do očí a neviem popísať čo všetko sa vo mne dialo. Mala som chuť ho pobozkať a povedať, nech už nikdy neodíde, ale vedela som, že nato právo už nemám.

„Justin,“ povedala som potichu a zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Nechcela som, aby  na mne zbadal, že ho ešte stále milujem. Nesmie to zistiť.

„Môžeme sa porozprávať? Prosím?“ spýtal sa potichu a vystrel sa. Jemne nadvihol obočie a nervózne si oblízal pery. Jedným okom som si všimla, že Twist s pokrčeným čelom hľadí raz na jedného raz na druhého, ako keby je na tenise.

Pozrela som sa do zeme a premýšľala som. Jason nie je doma, má ho Lucy a asi tam bude až do večera, ktorý už pomaly začína. Zdvihla som hlavu a prikývla som. „Tak ako vždy a ak si už zabudol, čo to znamená, tak je to tvoja smola.“

„Akoby som mohol?“ opýtal sa sám pre seba a slabo sa usmial. „Prídem skôr.“

Bez prikývnutia som prešla k Twistovi a jednu ruku som mu jemne položila na líce. Na druhé som mu priložila pery a jemne som ho pobozkala. „Ahoj, Twist.“

„Ahoj, babe,“ zašepkal, keď som ho pustila a vybrala som sa na cestu preč.  Neviem čo ma to napadlo, že som ešte aj Twista pobozkala, ale už s tým nič nespravím. So sklonenou hlavou som šla rýchlo k autu a čo najrýchlejšie som si tam sadla. Hlavu som si oprela o volant a zhlboka som dýchala. Slzy mi pomaly stekali lícami a už som sa upokojovala. Srdce mi stále šialene bilo, ale aspoň sa mi ruky prestali triasť a dokázala som sa odviezť domov. Rýchlo som vbehla dnu a zaniesla som všetky veci do mojej izby. Poupratovala som všetko, čo sa dalo, aby si Justin nevšimol, že tu mám malé dieťa. Jeho dieťa.

Všetko vyzeralo tak ako malo, ešte som sa premaľovala a potom som si išla sadnúť na terasu s mobilom v ruke čakajúc na neho. Nečakala som príliš dlho a počula som jeho kroky na schodoch. Pozrela som mu do očí a kývla som hlavou, nech ide dnu. Viedla som ho do kuchyne, kde sme si sadli za stôl oproti sebe. Upokojila som sa a snažila som na sebe nedať nič najavo. Hádam sa mi to podarilo.

Nastalo trápne ticho, počas, ktorého sme si hľadeli do očí. Pomaly otvoril ústa, oblízal si pery a potichu prehovoril: „Našla si si niekoho za ten rok?“

Teraz čo? Nie, nenašla, ale mám dieťa.  Áno, našla, ale mám tvoje dieťa. Čo mu povedať?

Zahryzla som si do spodnej pery a potom som slabo pokrútila hlavou: „Nie, veď vieš, že pre mňa nie je nikto dosť dobrý a ty?“

Justin sa zachechtal a mne poskočilo srdce, keď som počula ten jeho rozotmilý smiech, ktorý mi tak veľmi chýbal. „Nedokázal som sa na inú ani len pozrieť. A keď už, tak som v každej videl len a len teba.“

„Neposlala som ťa preč preto, aby si na mňa myslel, ale preto, aby si na mňa zabudol, Justin,“ povedala som potichu a pozrela som mu do očí.