Denníček

48. časť

Z Justinovho pohľadu.

Paríííž! Tešil som sa ako malé decko do Paríža. Konečne jedna radosť po dvoch týždňoch neustáleho trápenia. Boli to hádam dva najhoršie týždňa môjho života. Na žiadnej žene, okrem mojej mamy mi nezáležalo, tak veľmi ako na Nataly. Ona bola tá pravá alebo ak chcete, moja polovička. Cítil som, že to je ona. Ale cítil som aj každú bolesť, ktorú mi spôsobuje. Za ten čas, čo bola preč som mal nespočetne veľa krát chuť so všetkým skončiť, pretože bez nej to nemalo význam. Chcel som prestať spievať, chcel som byť sám. Mal som chuť proste odísť z tohto bláznivého sveta a utiahnuť sa niekam, kde ma nikto nenájde. Bolo toho na mňa až príliš veľa, priveľmi mi chýbala... Ale nespravil som to, lebo mám v pláne získať ju späť...

Práve teraz som sedel v aute, so slúchadlami v ušiach smerom do hotela. Všetci sme mali toho dosť, leteli sme sem z Ameriky, takže tu bol dosť veľký časový presun a mňa za pár hodín čaká koncert, takže všetci smerujeme priamo do hotelovej postele. Samozrejme, okrem mňa. Ako by som mohol zaspať, keď som v Paríži? Nataly vždy túžila ísť sem. Myslím na ňu, už odvtedy čo som si vlastne uvedomil, že ideme do Paríža. Aj teraz je tak tomu. Počúvam pesničky a myslím na ňu. Team si už pomaly zvykal na to, že začínam byť utiahnutý, ale nikomu sa to nepáčilo, pretože toto nie som ja a ja sám to dobre viem. Ale strácam náladu na všetko. Odchádzam z miestnosti, keď počujem smiech. Sám som sa prestával smiať. Celý deň len sedím, počúvam alebo skladám. Nič iné a jediná vec, na ktorú sa vážne teším sú koncerty, pretože tam som naozaj doma. Len tu rozdávam smiech a úsmev. Nemyslím na nič zlé, len som kto som, s ľudmi, ktorý ma milujú.

Vystúpili sme z auta a mali sme jedno šťastie, že si ma nikto nevšimol. Rýchlo som so sklonenou hlavou vošiel dnu a rovno som šiel na izbu, ktorú som zdieľal s Fredom a Twistom, s ktorým sme sa už normálne rozprávali, aj keď niekedy to vyzeralo na ďalšiu hádku. Proste sme sa my dvaja na tému Nataly nerozprávali, pretože sa nám trochu rozchádzali názory.

Obaja boli zalezení v izbách a spali, iba ja som sedel v obývačke na kožennom gauči len v teplákoch. Lakte som mal opreté o kolená a tvár v dlaniach. Pokúšal som sa zaspať už predtým, ale nemohol som. Len som sa prehadzoval z boku na bok. Proste sa nedalo. Moja myseľ ňou bola až príliš zaujatá.

Bol som zvedavý, ako odspievam ten koncert, keď sa neudržím na nohách už teraz a nie potom, kde mám spievať, tancovať a behať.

Ticho v celom apartmáne preťal zvuk prichádzajúceho hovoru. Môj mobil to nebol, to by som cítil vibrovanie vo vrecku. Po tom, čo som sa slabo mykol, tak som zložil ruky z tváre a pohľadom som hľadal ten mobil. Fredov mobil bol dolu displejom položený na stolíku predo mnou a vyzváňal. Rozhodol som sa to ignorovať a znovu som si zložil hlavu do dlaní. Uľavilo sa mi, keď konečne prestal mobil vyzváňať a vibrovať, lebo mi to liezlo na nervy a keď začal mobil zvoniť znovu, tak som myslel, že ho chytím a hodím o zem. Stával sa zo mňa už aj nervák, prečo nie. Zhlboka som vydýchol, aby som sa upokojil a pomohlo to, pretože znovu prestal zvoniť, ale keď zazvonil tretí krát, tak som sa nasral a načiahol som sa po mobil. Bez toho, aby som sa pozrel na displej som po pamäti prešiel prstom po ňom, aby som prijal hovor. Nepotreboval som vedieť, komu idem práve vynadať a priložil si mobil k uchu. Otvoril som ústa, že už idem niečo povedať, keď sa z mobilu ozval známy ženský hlas, ktorý mi privádzal zimomriavky na chrbte a celý som zamrzol.

„Flores, konečne! Nedohodli sme, že mi máš volávať každý večer?! Kde si toľko bol?!“

„Nataly,“ zašepkal som a vystrel som sa. Hľadel som pred seba s mŕtvolným výrazom a plytko som dýchal, pretože som nedokázala do plúc nabrať dostatočný obsah kyslíku. Srdce mi bilo ako splašené a cítil som ho až v krku.