Denníček

47. časť

Milý denníček,

„Ahoj,“ ozval sa z mobilu mužský hlas, ale v jeho hlase som cítila istý pokoj, ktorý sa vnášal aj do môjho tela.

„Ahoj, Alfredo,“ pozdravila som ho do mobilu a vydýchla som si, čo tiež dopomohlo k tomu spomínanému pokoju môjho tela a hlavne mysle.

„Ako sa máš?“ spýtal sa tichým, ťahavým hlasom.

„Ako sa asi môžem mať, Fredo?“ opýtala som sa ho ironicky a do hlasu sa mi vkrádal hnev, ale istým spôsobom sa mi triasol, pretože som mala chuť vyplakať zo seba všetky negatívne pocity a spomienky, ako keby to bolo možné. „Myslíš, že teraz oslavujem s fľašou vodky alebo čo?!“

„Dobre, prepáč, nemusíš byť hneď odporná... Normálne som sa pýtal,“ odvetil Fredo s čudným hlasom, nedokázala som určiť, čo presne z jeho hlasu počujem, ale bolo to niečo medzi hnevom, znechutením a ospravedľnením.

Zdvihla som ruku a priložila som si ju k čelu. Zhlboka a hlasno som si vydýchla. „Prepáč mi to, Fredo. Ja len som s nervami v koncoch... Neviem čo mám robiť, či mám zabudnúť, či sa mám len tak vrátiť. Všetko si vyčítam a ešte, keď som si čítala tie sms od neho, tak som myslela, že... Je toho na mňa veľa a on je jediný, ktorý by ma z toho dostal, aj keď ma sám do toho navliekol.“

„A čo sa vôbec medzi vami stalo, Nataly? On nikomu nechcel nič povedať.“

Zmĺkla som. Keď im to Justin nepovedal, prečo by som mala ja? On im je bližší než ja, tak ja na to nemám právo. Potichu a ospravedlňujúco som do mobilu povedala: „Fredo, ak ti to nepovedal on, tak ja by som nemala. Vy ste hlavne jeho kamaráti, ale prosím ťa, nevrav mu, že som ťa zdvihla. Nesmie sa to dozvedieť.“

„Si si tým istá, Nataly?“

„Nie, ale sprav to!“ prikázala som a pohľadom som šľahla na more. „A Twistovi povedz, že je koniec vštekému. Že mi bude chýbať, vlastne už teraz mi chýba a že nech mi to všetko prepáči, aj to že neodpíšem. Nech na mňa nezabudne.“

„Čože?! Ty sa nechceš nikdy vrátiť?“ opýtal sa Fredo prekvapene a takmer som videla ko vyvaľuje oči.

„Nie, Fredo, ja sa chcem, ale nemôžem,“ odvetila som tichým hlasom a sklonila som hlavu. Túto stratégiu som stihla vymyslieť na ceste lietadlom a autom ku mne domov. Mala som v pláne sa jej aj držať, nech to bolí akoľvek a nech kvôli tomu stratím všetkých, proste bezo mňa mu bude lepšie. Len on to musí pochopiť. „Ahoj...“ zložila som ho a hlavu som si oprela o kolená. Začala som potichu vzlykať za svojím starým životom, ktorý mi nehorázne chýba.

Hlavná otázka, ktorá viedla závodu môjich myšlienok bola, že čo teraz? No, samozrejmé je, že za nimi sa nevraciam. Ani nebudem zdvíhať mobil, ani nič. Len som premýšľala, že občas sa ozvem Fredovi, ten nikomu nič nepovie, teda aspoň v to dúfam. Viem aj to, že by to Twist nikomu nepovedal, ale keď mám stratiť to najdôležitejšie v mojom živote, tak prečo za to neobetovať ešte väščiu cenu? Práve som si uvedomila, že som vlastne masochista...

Zostala som tam sedieť, až pokým nevyšlo slnko. A viete čo som robila? Profil v mobile som nastavila na tichý, len som nechala vibrácie zapaté. Hľadela som na more, aj keď som na ne cez slzavé oči nevidela a mykla som sa zakaždým, keď na stolíku začal vibrovať mobil. Či to bolo zdĺhavé vibrovanie alebo už len krátke, oznamujúce smsku. Rukou mi trhalo, pretože som mala chuť to zodvihnúť a porozprávať sa s ním, ale ovládla som sa. Smsky som ani nepozerala, zase by som len viac plakala, ako keby toho nebolo už dosť.

Ráno sa mi nejako podarilo postaviť na vlastné nohy, ale ledva som sa na nich udržala. Musela som sa pridržať dverí, aby som nespadla. Prinútila som sa niečoho najesť a potom som si šla sadnúť za klavír. Pomaly som hrala a vžívala som sa do toho, čím som zabudla na všetky problémy. Neskôr som sa šla prechádzať po pláži, znovu s hudbou v ušiach. Prechádzala som sa a všetko, hlavne všetkých som ignorovala.

*O 2 týždne*

 Čím začať? Čo vám napísať o týchto ďalších 2 týždňov?

No, nestalo sa nič podstatné, ale za to boli ďalšie z mojich najhorších dní.

Prvých pár dní som nerobila nič iné, len plakala a nespala. Vôbec som nechcela jesť a jediná výhoda (ale aj nevýhoda) bolo, že som bola v tom dome sama. Pretože ma nemal kto kontroľovať ako ničím sama seba, zase. Tým že som nejedla, tak som hrozne schudla, bolievala ma z toho hlava a keď som chcela ísť spať, tak som nemohla, lebo sa nedalo. A bála som sa spánku. Pretože, keď sa mi po prvých pár dňoch podarilo konečne zaspať, tak sa mi snívalo s rodičmi a babkou. Ich pohreb, to ako bezvládne ležali na posteli v nemocnici a nedalo sa mi to hľadieť. Budila som sa so strhnutím, so slzami v očiach. Veď ako inak. Ale časom mi už z očí nemalo čo plakať, pretože som preplakala dni a noci a viac som už nemohla. Proste priveľmi mi chýbal, priveľmi som si to vyčítala, priveľmi som sa za to nenávidela.

Bolo to na mňa veľa, až som jedného dňa nejakým spôsobom našla fľašu alkoholu. Hľadela som na fľašu a pomaly som s ňou šla do kuchyne. Panvou som sa oprela o dres a otvorila som ju. Priložila som si hrdlo fľaše k perám a keď som pocítila chuť alkoholu, spomenula som si na Justina. Na to, ako veľmi sa snažil, aby som do toho znovu nespadla. Vedela som, že keby vypijem tú fľašu, tak som v tom zase a som v tom kvôli nemu.

„Už nikdy viac,“ hlesla som a otočila som fľašu hrdlom dolu. Priesvitná tekutina plynule stekala dolu odtokom a ja som sa slabo usmiala. Vyhrala som, aspoň toto...

Naďalej sa počas tých dvoch týždňov stalo, že som si s Fredom volávala každý deň. Vždy keď si našiel čas, tak mi zavolal a naozaj to Justinovi nepovedal. A ešte stále sa nedozvedel, čo sa medzi nami stalo. Od Freda som sa dozvedela, že Twist mesto smútenia za mnou, vždy, keď ma niekto spomenie, tak chytí nervy. To som nevedela, ako mám brať. Či je na mňa naštvaný alebo je naštvaný z môjho odchodu. Ale to, že mi Fredo volával každý deň nevedel ani on. Načo? Iba by bol nasratý ešte viac.

Justin, čo k nemu? Chýbal mi, tak ako nikto. Nevedela som čo bez neho robiť. On bol polovica môjho života. Ani jeden človek z vonka sa ku mne nedostal tak ako on, takže som nemohla u nikoho predtým cítiť to, čo cítim teraz.. Nezdvíhala som ho, ale sms som si vždy prečítala. Vždy som si pro nich pekne poplakala. Nerozprávala som sa s ním už vlastne od vtedy, čo sa to všetko vlastne stalo. Vyhýbala som sa všetkému čo by mi ho mohlo pripomenúť. Nepozerala som telku, nepočúvala rádio. Občas som na nete niečo zbadala, ako napríklad to, že sa naozaj rozišli. Hľadela som na to s otvorenými ústami. Rozišli sa presne na druhý deň. Hneď som volala Fredovi, či je to pravda a on mi to potvrdil. A od vtedy sme v kontakte už stále, ale bez toho, aby to niekto vedel. Fredo mi o ňom nič nehovoril a ja som bola tomu vďačná...

V prítomnosti som sedela na gauči a čakala som, kedy sa Flores uráči a zavolá mi. Ale nejako sa k tomu nemal, tak som zobrala do rúk mobil a vytočila som číslo. Prvý krát – nič.  Druhý krát – zase nič. Tretí krát ma konečne zdvihol.

„Flores, konečne! Nedohodli sme, že mi máš volávať každý večer?! Kde si toľko bol?!“ zavrčala som nervózne do mobilu.

„Nataly?“

Vyvalila som oči a vyskočila som na nohy. Toto som nečakala. To nebol Fredov hlas, to bol Justinov hlas...