Denníček

18. časť

Milý denníček,

„Kto si?“ zašepkala som vysilene a pozrela som mu do krásnych hnedých očí, ale tú krásu som zničila svojou otázkou. Smútok, šok, prekvapenie. Toto všetko som mu v nich zazrela.

„Čože? Nie, Nataly, nie,“ zašepkal chalan a s pokrútením hlavy vyskočil na nohy. „Nehovor mi, že si ma nepamätáš, prosím, nehovor mi, že nevieš kto som.“

Zaostrila som a poriadne som sa mu zahľadela do tváre. „Už viem kto si,“ povedala som a chalanovi sa viditeľne vydýchlo. „Ty si ten spevák, ten Justin Bieber, ale čo robíš tu?“

Chalan vyvalil oči a nedokázal veriť vlastným ušiam. Aj keď som ho nepoznala, z nejakého dôvodu, ma bolelo srdce, keď som ho videla v takom stave.

„Nie, nie, Nataly,“ krútil hlavou a jednu ruku mi priložil k čelu. Hlavu mal priamo nad mojou a smutne mi hľadel do očí. „Nehovor mi, že si ma pamätáš len ako speváka a nič viac, prosím, Nataly.“

„Prepáč,“ zašepkala som a pokrútila som hlavou.

Vošiel dnu doktor a postavil sa pri posteľ. Justin zdvihol hlavu a pozrel na neho. Vystrel sa, ale nesadol si a stále mi držal ruku. Nebolo mi to dvakrát príjemné, keďže ho nepoznám, ale neriešila som to.

„Konečne ste sa zobudili. Už som sa bál, že sa nebudete chcieť zobudiť,“ povedal doktor.

„Povie mi konečne niekto, čo sa mi stalo?“ spýtala som sa naštvane, aj keďže to nevyznelo príliš presvedčivo, kvôli stavu v ktorom som bola.

„Zrazilo ťa auto,“ zašepkal Justin a pozeral sa priamo pred seba. Všetkých ignoroval, hovoril si svoje a hľadel von oknom. Aj ma napadlo, či nie je on náhodou blázon. „Všetko je to moja chyba, keby si nebola u mňa ten večer, teraz tu neležíš.“

„Justin, prestaň!“ ozvali sa všetci naraz a pozreli na neho, ale on ich, ako vravím,  ignoroval na plnej čiare a hľadel von oknom. V miestnosti, okrem Justina, Lucy, blondýnky a toho chalana boli ešte: nejaký obrovský chlap; ďalší obrovský chlap, ale ten mal na rukách malé dievčatko, takže nevyzeral, až tak hrôzostrašne; dve ženy, tmavovlásky, z toho jedna držala na rukách chlapca, podľa podoby tích malých mi bolo jasné, že sú súrodenci; ešte nejaký dvaja chalani, ktorý mi boli známy, ale nie preto, že by som si ich pamätala.

„Justin, nie je to tvoja chyba,“ prehovoril ten chalan nad Justinom a pevne mu stisol plece. Justin mi pozrel do očí a ja som nevedela, ako sa tváriť, lebo podľa všetkého mi vychádza, že ma zrazil on. „Ty nemožeš zato, že ju nejaký idiot zrazil!“

„Aký idiot?“ pokrčila som čelo a pozrela som do očí toho chalana nad Justinom.

„Alfredo, ale keby neodchádzala odo mňa, neskončila by pod kolesami toho auta,“ zavrčal Justin a pozrel sa Alfredovi do očí.

„Justin! Keby si to máme takto vyčítať, tak je to naša chyba! My sme jej trepali blbosti a preto odišla!“ povedal jeden chalan a zazrel na Justina.

„Prestaňte!“ zastavila som ich a zazerala som na tých troch. „Ani jedného z vás si nepamätám! Ležím v nemocnici a chcem vedieť prečo. A vy? Miesto toho, aby ste mi povedali čo sa stalo, sa tu hádate.“

„Vy si ich nepamätáte?“ spýtal sa doktor prekvapene a pozrela na mňa s pokrčeným čelom.

„To počká, chcem vedieť čo mi je!“ zavrčala som.

Justin sa zhlboka nadýchol a pozrel mi do očí. „Boli sme u mňa doma, ja, ty, Fredo, Zayn a Niall,“ ukázal na tých dvoch chalanov. „Pár dní si u mňa spala, lebo som bol chorý a ty si sa o mňa starala... Vybrala si sa domov peši, lebo si sa chcela prejsť. Možno po desiatich minútach čo si odišla, začal som mať divný pocit. Sadli sme do auta, že ideme za tebou a uvideli sme sanitku. Teba do nej naložili a ja som išiel s tebou. Upadla si do kómy na tri týždne.“