Denníček

42. časť

Milý denníček,

Scoot: Prídi dozadu! Musíme sa porozprávať..

Scoot mi nikdy nepíše, iba ak sa nestane niečo dôležité a závažné. Ruku som položila Fredovy na lakeť, aby si ma všimol cez tú hlasnú hudbu. Ukázala som mu sms v mobile a on prikývol. Strčila som si mobil do vrecka a začala sa predierať medzi luďmi, až som sa dostala ku Scootovi.

„Och, konečne si tu,“ vydýchol si, keď ma zbadal a podišiel ku mne. Ruky prehodil okolo krku a s anjelskym pohľadom mi hľadel do očí. „Potrebujeme od teba, aby si odspievala Overboard namiesto Miley.“

Nechápavo som skrčila čelo, až sa spojilo obočie a pozerala som Scootovi do tváre s výrazom úplného zmätku. „Prečo? Kde je Miley?“

„Neviem, zatiaľ nepriletela, nezdvíha mobil. Nikto o nej nič nevie,“ mykla plecom mama Jann, ktorá sa pri nás zastavila a silno mi stisla lakeť.

„Tak odspievaš to?“ spýtal sa Scoot naliehavo a nadvihol obočie.

„Čože? Nie! Ty si sa zbláznil, Scoot?!“ Odtiahla som sa od neho a nechápavo na neho hľadela. „A prečo vôbec ja? Veď tu je Selena, ona je profesionálna speváčka, nie ja.“

„Ale Selena nevie ten text, Nataly, vždy si s Justinom skúšala ty a ešte, ty máš viac podobný hlas tomu Mileynmu ako Selena,“ znovu sa do toho zamotala mama Jann a hľadela mi do očí takým čudným pohľadom.

„Tak vyraďte tú pesničku, pretože zabudnite, že ja sa postavím pred toľko ľudí a niečo tam odspievam,“ zavrčala som a prstom ukázala na tisíce jačiacich fanúšičiek, ktoré si išli roztrhať plúca. Presne v tom momente ako som sa snažila upokojiť svoje podráždené nervy, sa tam objavil Justin a pokrčil čelo, keď tam zbadal mňa.

„Čo sa deje?“ spýtal sa a podišiel k nám. V ruke držal flašu vody, ktorú si priložil k perám a čakal na odpoveď, ale nedočkal sa, tak sa ešte raz a naliehavejšie opýtal: „Povie mi niekto čo sa deje?!“

„Chcú, aby som odspievala Overboard s tebou namiesto Miley.“ Vyhodila som ruky do vzduchu a pokrčila som pleciami. Otočila som sa na päte a podišla som ku koncu zákulisia, odkiaľ som hľadela na tie baby. O chvíľu, možno minútu alebo dve som na svojom pleci cítila Justinovu bradu.

„No tak, ja viem, že ty to chceš odspievať, len máš trému,“ zašepkal mi do ucha a ruky mi omotal okolo pásu.

„Veď pozri koľko ich tam je,“ odvetila som so strachom v hlase a vystrčila som pred seba ruku, aby som ukázala do hľadiska.

„Počúvaj ma, Nataly, nemysli na to. Mysli iba na hudbu, len to cíť. Ako keď hráš doma na klavíry a pri tom spievaš pre mňa-“

„Ale tam sme len my dvaja a nie ďalších štyridsaťtisíc ľudí!“ skočila som mu do reči a pozrela mu do očí.

„Tak si predstav, že tam nikto nie je. Proste ignoruj ten krik a počúvaj len tú hudbu. Ja tam budem, celý čas budem tam. Vždy som tam, kde si ty. Len mi pozri do očí, predstav si, že sme u teba v domčeku na pláži, smejeme sa a hráme na klavíry.“ Justin ma objal ešte silnejšie, čo mi dodalo viac sily a prikývla som.

„Och, vďaka Bohu,“ vydýchol si Justin a prestal ma objímať. „Poď.“ Mykol hlavou a tiahol ma za ruku k nedočkavému Scootovi.

„Presvedčil si ju?“ spýtal sa nervózne a nadvihol obočie. Justin sa pozrel na mňa a nadvihol obočie, keď som prikývla, tak s úškrnom pozrel na Scoota, ktorý si viditeľne vydýchol.

„Dobre, Justin, ty sa choď čo najrýchlejšie prezliecť a Nataly, ty poď so mou,“ prikázal Scoot.

Justin ma pobozkal do vlasov a potom sa niekam rozbehol. Napadlo ma, na čo sa má vôbec prezliekať, keď aj tak skončí bez trička.