Denníček

54. časť

*O mesiac.*

Milý  denníček,

No čo ti mám asi povedať? Dokopy sa nič od Justinovho odchodu neudialo. Ani jeden deň sa neodlišoval od toho druhého. Všetko bolo priam identické. Ráno som vstala, osprchovala som sa, ak sa mi nechcelo večer a potom som sa nudila až do večera. Nemala som vôbec na nikoho nervy. Nevedela som nikoho vystáť, takže som všetok čas trávila sama a vyhovovalo mi to tak, pretože som aj tak bola mysľou niekde inde. Príliš som spomínala, často som sa nachytala ako plačem a cez slzy sa usmievam. Dosť času som trávila na terase, sediac na lehátkach a pozerajúc sa na more, aj keď moje oči nič nevnímali. Hrozne ma bolelo celé telo, ale hlavne srdce. Bola to ohromná, pálčivá bolesť, ktorú netuším k čomu prepísať. Ani fyzická bolesť ma nedokáže tak skoliť na kolená ako strata milovanej osoby. Áno, milovala som ho a vždy ho budem milovať, ale do očí mu to už nikdy nepoviem. Úplne som stratila konkakt s realitou a svetom okolo. Nepozerala som telku, nechodila som na internet, ale občas som tam zašla, prestala som počúvať rádio a venovala som sa len vlastným pesničkám v iPode, ktoré som ale musela preriediť. Ja som bola hodná blázninca. Našla som sa, ako si rozprávam sama pre seba a nie len raz. Samota mi nerobila dobre.

Telefónne číslo som si nezmenila, len som prestala používať ten mobil. Justin nepísal, nevolal a aj keď to bolelo, zmierila som s tým, pretože som dúfala, že zabudol. Twist písal, skoro každý deň, ale odpoveď nedostal. Raz za čas som mu odpísala, že mi chýba a som v poriadku, nech sa o mňa v prvom rade nebojí. Chcel prísť za mnou, pretože Tour bolo v plnom prúde, ale ja som mu to nedovolila. Nemohol ma takto vidieť, bolo by ho porazilo. Keď ma videl naposledy, to bolo ešte nič, oproti tomuto. Kruhy pod očami sa vrátili, aj keď som spala až príliš veľa. Jedla som, aj keď nie veľké porcie, ale viac krát za deň. Stávalo sa, že mi prišlo zle od žalúdka, ale pripisovala som to k prejedaniu sa. Keď ma začala hlava bolieť, zase, pripisovala som to depresiám alebo plaču a žiaľu. Už som bola vážne v tom, že som z toho celého ochorela, ale potom sa to zhoršilo a podstate mi nič nebolo. Mala som hrozné chute, plakala som ešte viac než predtým a netušila som čo sa so mnou deje, pokým som si, ja múdra, nesadla a nezačala o tom premýšľať. Že ma to nenapadlo skôr. Mešká mi menštruácia, čo som si kvôli depresiám ani nevšimla, mám závraty, chce sa mi v jednom kuse spať, stále mám chuť do jedla a pred mesiacom som sa vyspala s Justinom.

Prudko som sa vystrela, až som vyskočila z gauča a zahmlilo sa mi pred očami. Zatočila sa mi hlava, tak som sa rýchlo chytila stolíka pred sebou, pretože hrozil pád na držku. Nedokázala som uveriť, že som tehotná. Ako ešte to nie je isté, ale tak príznaky tu sú. Čo budem robiť, ak som naozaj tehotná a otcom je Justin? Niet pochýb, že niekto iný, nemá byť kto. Naposledy som spala ešte s Willom.

Odbehla som do kuchyne a naliala som do seba čistú vodu, aby som sa upokojila, ale nedarilo sa mi to. Pobehovala som z miesta na miesto a nevedela som čo robiť. Rozum pracoval ako závod, ale čo z toho, keď nevedel vymyslieť nijaký plán? Pohár som hodila do drezu a aj sa mi zdalo, že sa rozbil, ale nebola som si tým istá a aj tak mi to bolo jedno. Vybehla som po schodoch do mojej izby a hľadala som mobil. Bol položený na komode, vedľa všetkých fotiek, tak som k nemu rýchlo pribehla a vytočila som Mileyno číslo.

„Aha, kto sa ozval,“ povedala s čudným, až urazeným podtónom, keď ma zdvihla. „Už nie si nasratá na celý svet? Na ľudí, ktorý ti chcú pomôcť?“

„Miley, ja viem, správala som zle, ale prosím, prosím, vážne ťa prosím, mohla by si prísť?“ spýtala som sa potichu a s nádejou v hlase. Skrčila som čelo a jednu ruku som k nemu priložila.

„Samozrejme, že môžem,“ pritakala Miley rýchlo, keď počula môj hlas plný strachu, stresu a celý roztrasený. „Hneď som u teba.“