Denníček

22. časť

Milý denníček,

Ráno som sa zobudila sama v posteli, tak som sa postavila a odšuchtala do kúpeľne, kde som sa na hodinu zvalila do vane a nepremýšľala som. Nechcela som premýšľať a prvý raz mi moja myseľ v tomto vyhovela. Keď ma to už prestalo baviť, tak som vyšla von a usušila sa. Obliekla som si na seba župan a vyšla som z Justinovej izby. Zaliezla som do svojej a prezliekla sa. Rovno som si zbalila tých pár vecí, ktoré som tam mala, lebo dnes mal Justin odchádzať na Tour a ja sa konečne vraciam domov. Snažil sa ma presvedčiť, nech idem s ním, ale ja som ho hneď zrušila, že to nech si vyhodí z hlavy. Potichu som zišla po schodoch a už som sa načahovala po kľučku dverí, ktoré boli aj tak pootvorené, keď som začula svoje meno.

„Myslíš, že si Nataly naozaj nespomenie?“ spýtala sa Pattie tichým a smutným tónom. Podišla som bližšie, ale tak aby ma nezbadali. Viem, že načúvať cudzie rozhovory sa nemá, ale tak, čo by ste vy robili na mojom mieste?

„Ja neviem, mami, dúfam, že si spomenie... ale niečo mi hovorí, že nie a ja som tomu bojím uveriť, pretože, ak tomu uverím, bude všetkému koniec,“ odvetil Justin potichu a zamyslene. „Toto je úplne iná Nataly, než tá, ktorú som ja poznal, ktorú sme my všetci poznali.“

„Ako iná? Veď samozrejme, že sa zmenila, koho by toto nepoznačilo?“ opýtala sa Pattie nechápavo.

„Úplne iná. Zmenila sa o 180°. Jej v očiach niečo chýba, neviem ako by som ti to vysvetlil, ale niečo ako iskra, ktorá v jej očiach nikdy nechýbala. Aj keď jej bolo najhoršie, vždy si ju tam našla, ale teraz? Chýba mi to, čo som na nej najviac miloval. Len ona jediná ma vedela rozosmiať aj v ten najhorší okamih a teraz? Nič, vôbec, len ma prinúti plakať, nie žeby som jej to nejako vyčítal, ja môžem za toto všetko, ale proste chýba mi tá stará Nataly, ktorá sa stále len smiala. Ona by mi ešte aj vynadala zato, že si toto všetko teraz vyčítam a že sa trápim... Ja ju chcem späť, tú starú Nataly, ja sa jej nedokážem pozerať do očí, keď tam neni tá iskra, mňa to len núti všetko si znovu a znovu vyčítať...“

Znovu mi z očí začali tiecť slzy a ruku som si rýchlo položila na ústa, aby nepočuli moje vzlyky, pretože som vedela, že keby Justin zistil, čo som si práve vypočula, bolo by ho to bolelo ešte viac ako toto všetko dokopy. 

„Ale, Justin, ona sa teraz možno chová, tak ako sa chovala predtým, než ťa spoznala. Možno ona taká bola, možno ty si bol ten, ktorý si ju zmenil. Nataly je veľmi zmätená, ona nevie kto sme my všetci a pritom sme tu len my s ňou. Musíš jej dať čas, nechaj ju chvíľu osamote, nech si to usporiada najprv ona v hlave...“

„Aj tak teraz odchádzam na Tour, tak bude mať času dosť,“ odvetil Justin smutne a keďže som na nich cez pootvorenú škáru dovidela, videla som ako mykol plecom. Potichu som vybehla do izby a šprintovala som do kúpeľne. Tvár som si umyla pod ľadovou vodou a hľadela si na odraz, ako mi z neho kvapká voda. Nenávidela som to, čo som videla v zrkadle! Nenávidela som samú sema, že som dostala seba aj všetkých okolo do takejto situácie.

Naraz sa ozvalo zaklopanie a ja som strhla hlavu smerom k izbe. Počula som, že sa otvorili dvere a nieče kroky smerujúce ku kúpeľni. Rýchlo som sa natiahla ruku po uterák a utrela si doň tvár, aby nebolo na mne nič vidieť. Vedela som, že som to nemala počuť.

„Ahoj,“ usmial sa Justin slabo a plecom sa oprel o rám dverí. Hľadel na mňa divným pohľadom, ktorý som nevedela čo znamená, ale vedela som z čoho je spôsobený. Z môjho včerajšieho záchvatu plaču a jeho dnešného vylievania si citov Pattie. Všimla som si, že Justin mal úplne jemnúčke kruhy pod očami, ktoré keby sa na neho poriadne nepozriete, tak si ich ani nevšimnete. No skvelé, teraz kvôli mne už ani spať nemôže, bože, čo som to ja za človeka?

Jemne som na neho kývla som hlavou a odhodila som ureták. Zahľadela som sa do zrkadla a všimla som, že aj ja mám oči slabúčko podliate krvou, ale dalo by sa povedať, že to je ešte zo včera. Prešla som okolo Justina cez dvere a podišla som k svojej taške na posteli. Ešte som do nej hodila pár posledných vecí a prehodila som si ju cez plece. Hľadela som do posteľe, keď som mu potichu hovorila: „Idem už, ďakujem, že som tu mohla byť.“

„Ako to myslíš, že už ideš? Tak aspoň počkaj, ja si pôjdem len pre kľúče a odvezdiem ťa,“ odvetil Justin nechápavo, že čo sa to so mnou zase stalo a zvrtol sa ku mne.

„Nie, nechaj, ja sa chcem prejsť.. musím premýšľať,“ otočila som sa k nemu a falošne som sa mu usmiala do tváre, len som dúfala, že to nerozozná. Mykla som plecom a chcela som odísť z izby, ale Justin ma zastavil, tým, že mi chytil ruku. Hľadel na mňa pohľadom, z ktorého sa dalo rozhodne vyčítať, že vie, že so mnou nie je niečo v poriadku.

„Nie, Nataly, týmto to všetko začalo. Tým, že si chcela ísť domov pešo, nedovolím ti to znovu. Ja ťa odveziem,“ povedal Justin rozhodne a nadvihol obočie, že ako budem reagovať.

Sklonila som hlavu a rezignovala som. Mykla som jedným plecom a dovolila mu nech ma odvezie. Rozlúčila som sa s Pattie, žiadne drama, aj tak ju poriadne ani nepoznám a Justin ma odviezol bez slova domov. Zastavil pred mojím domom a ja som chcela vystúpiť, ale Justin ma zastavil.

„Ani sa nerozlúčiš?“ spýtal sa potichu a hľadel na mňa spod mihalníc.

„Uži si Tour,“ usmiala som sa a vystúpila som z auta. Rozbehla som sa dnu a chrbtom som sa oprela o vchodové dvere. Čo som to zase spôsobila?

Vo vrecku mi začal vybrovať iPhone, tak som ho vytiahla a zaostrila som pohľad na displej mobilu. Sms od Justina: Čo to s tebou je?

Na toto som si sama nevedela odpovedať, tak som chvíľu nato hľadela a premýšľala som. Nakoniec som mu odpísala len: Vypínam mobil, neviem na ako dlho, tak keď ťa nebudem dvíhať, som v poriadku...

Čo, alebo či mi vôbec odpísal to už som sa nedozvedela, lebo hneď ako som odoslala sms, tak som vypala mobil a položila ho v kuchyni na stôl. S taškou som vybehla do izby a vybalila ju. Našla som iPod, nejaké peniaze a vrátila sa do kuchyne. Otvorila som chladničku, nebolo v nej vôbec nič jedlé. Ešte tam bol jeden jogurt, ale aj ten už začínal ožívať, tak som rýchlo vyhodila, pokým nevyvrátim ešte včerajšiu večeru, keďže nič iné nemalo v mojom žalúdku trvalý pobyt. Strčila som si slúchadlá do uší a vybrala som sa do najbližšieho obchodu, kde som si nakúpila jedlo apsoň na týždeň. Po vrátení domov som si zapala rádio a pustila ho úplne na plné.  Šla som znovu do kuchyne a vžila som sa do hudby. Pri schovávaní jedla, ktoré nebudem potrebovať na varenie večere a zajtrajšieho obeda som si tancovala. Stačilo mi vžiť sa do hudby a všetky problémy vždy opadli. Spravila som večeru, aj obed a pustila sa do večere. Keď som jedla večeru, tak som pred sebou mala iPhone a hľadela som naň. Aj ma pokúšalo zobrať ho do rúk a pozrieť sa, či mi niečo napísal, ale potom som sa na to vykašľala, to čo som si dnes ráno vypočula ma bolelo viac, ako zvedavosť, ktorá so mnou lomcovala.

Chcem mať toto všetko za sebou, ale sú len dva spôsoby ako toto všetko ukončiť. Buď si spomeniem, alebo zabudnem úplne nato, že niekedy v mojom živote existoval nejaký Justin Bieber. Nevedela som čo robiť... Vôbec, ale naozaj som uvažovala nad tou druhou možnosťou...