Denníček

51. časť

*Z pohľadu Justina.*

Balil som si posledné veci, ktoré som mal ešte porozhadzované po hotelovej izbe. Robil som to čo najrýchlejšie, pretože sa samozrejme čakalo už len na Biebera a ešte k tomu, len tento let ma delí od Nataly. Odohral som si koncerty, ktoré som mal, pretože som si naozaj nemohol dovoliť už nejaké zase odkľadať. Dosť bolo, keď som ich odkladal, kvôli tej autonehode. Teraz mám týždeň voľno a potom sa zase vraciam na pódium, ale už ako devätnásť ročný. Narodeniny som síce už mal, ale poriadne som ich neoslavoval. Oni ich oslavovali, ja som bol len fyzicky prítomný. Podostával som kopu vecí a stihol som sa opiť, klasické narodeniny každého človeka v mojom veku. Ale nepil som, pretože som mal nejako extra chuť, ale pretože už mi bolo vážne zle, čo sa týka psychickej stránky. A ten deň ešte dvojnásobne, pretože toto mali byť našenarodeniny. Nataly je odo mňa mladšia presne o dva dni. Boli sme už dohodnutý, že oslavujeme spoločne a čo z toho? Nič. Ale aspoň na mňa nezabudla, pretože v ten deň mi okrem smsiek do ostatných prišla aj jedna od nej: Všetko najlepšie.. Prepáč mi, ak budeš, kvôli tomuto smutný, nechcela som ti pokaziť aj narodky.. A aj ty mne chýbaš, ale neviem ako inak..

Odpísal som jej: Vieš, že toto ma potešilo najviac z celého dňa? Vôbec nemám chuť oslavovať bez teba... Prepáč mi to všetko. Prepáč mi, že sa kvôli mne trápiš.

Spätná sms neprišla, ale už som vzdal všetky pokusy volať jej. Proste ma nezdvíhala alebo rovno rušila. Ale keď som jej o dva dni písal ja, tak sa ozvala späť.

Ja: Všetko najlepšie.. Myslím na teba každý jeden deň a spomínam dozadu. Neprešiel by deň, kedy by som si nespomenul, ale dnes to je silnejšie. Dnes mám pocit, akoby si tu bola..

Nataly: Prajem si, aby som tam bola.

Ale späť do reálu. Konečne som mal zbalené, tak som si zobral kufor a naložili mi ho do auta. Zakýval som beliebers pred hotelom a nastúpil som do auta vedľa Freda, s ktorým som sa už normálne bavil, aj keď som mal menšie nervy na neho. Dohodli sme sa, že sa nič nestalo.

„Myslel som si, že ty budeš v aute sedieť ako prvý,“ poznamenal Fredo a zdvihol hlavu od mobilu. „Keď už ideme konečne domov.“

„Hej, ale nejako to nevydalo,“ ironicky som sa uškrnul a pozrel som sa na Twista v zrkadle. „Twist, odpísala?“

„Ty sa aj pýtaš? Dobre vieš, že nie,“ pokrútil hlavou a podoprel si ju rukou, ktorú si vyložil na otvorené okienko.

Odviezli nás na letisko a ja som šiel rovno do lietadla, kde som chcel spať, pretože som nespal celú noc z nervov, ktoré napĺnali celé moje telo. Nevedel som ako to bude, ale vedel som, že ju chcem späť. Našťastie, pomocou hudby sa mi podarilo prespať celý let, takže som mal pokoj od dotieravých myšlienok a ľudí okolo. Horšie to už bolo, keď sme pristávali a ja som mal vystúpiť. Snažil som sa upokojiť, ale nejako sa mi to nedarilo.

Horúca spracha doma mi pomohla, ale nie na dlho, tak som sa nakoniec zvalil aj do vane. Mal som čas. Keď som vydržal čakať mesiac, jeden ukľudňujúci kúpeľ ma naozaj nezabije. Ležal som a relaxoval som. Podarilo sa mi upokojiť, ale vymyslieť nejaký plán, to nie. Veď ako keby mi nejaký plán aj pomohol, kto vie čo ona chce. Keď začala voda chladnúť, tak som sa postavil a pozrel sa na hodiny. 21:48. Mám ešte čas, aj tak som k nej vždy chodil okolo jedenástej. Pomaly som si usušil telo, obliekol sa a očesal. Z domu som odchádzal presne o pol 11. Šiel som na taxíku, ale tak, aby ma ten taxikár nespoznal. Nepotreboval som, aby ma nejaký zakomplexovaný magor otravoval. Odviezol ma pri koniec pláže a odtiaľ som šiel pešo. Hľadel som na more a cítil som, že sa mi ruky začínajú potiť, čím viac som sa približoval k jej domu. Zastal som s jednou nohou na prvom schode k jej terase a pohľadom som švihol smerom k oknu jej izby. Vychádzalo odtiaľ jemné svetlo a inak bolo v celom dome tma. Neviem čo som robil, ale inštinkt mi radil zostať len na terase, tak som ho poslúchol a potichu som vybehol na terasu. Lakťami som sa oprel o zábradlie a pozeral som sa na trblietajúce sa more.