Denníček

19. časť

Milý denníček,

Zobudila som sa, ani neviem o ako dlho a bolo mi to jedno. Už som sa tešila domov, tých pár dní tu pretrpím. Otvorila som oči a rozhliadla som sa okolo. Vedľa postele sedela jedna z tých starších tmavovlások, ale nevedela som kto to je.

„Ahoj, Nataly,“ milo sa usmiala a stisla mi ruku. „Ja som Pattie, som Justinova mama, ale ty si mi bola ako dcéra. Mala si ma rada ako mamu, ale nikdy som ti ju nenahradila a ani by som to nedokázala. Všetkých nás trápi, že si nás nepamätáš, ale sme radi, že si v poriadku.“

„Vy viete o smrti mojich rodičov?“ spýtala som sa potichu a pozrela som jej do očí.

Pattie prikývla a smutne sa usmiala. „Kľudne mi tykaj, tak ako predtým a áno, viem o smrti tvojich rodičov, ale len ja a Justin vieme čo presne sa stalo. Ostatní, ešte aj Miley, vedia, len toľko, že zomreli.“

„Miley? To je tá blondýna? Boli sme si blízke?“ opýtala som sa a snažila som sa spomenúť, aspoň na záblesky alebo niečo, ale nič. Len čierňava, okno.

„Mhm, ale jediný človek, ktorému si sa úplne otvorila bol Justin. Ani Miley nevie toľko o tebe čo on. Vždy si hovorievala, že on ťa pozná zo všetkých najlepšie a on hovoril, že ešte aj ty ho poznáš lepšie než ja a to som jeho mama. Ale myslím si, že mal pravdu, tak ako ste sa k sebe správali vy dvaja, to sa ani opísať nedá.“

„Kto boli všetci tí ľudia, ktorý tu boli, keď som sa prebrala? Ja si nikoho okrem Lucy nepamätám,“ pokrútila som hlavou a zavrela som oči.

„Ak chceš, môžem im povedať, aby ťa prišli pozrieť a sami ti povedali aký si mala k nim vzťah,“  usmiala sa Pattie a dlaň mi položila na čelo.

„Neviem si predstaviť to stretnutie, ale myslím, že to bude najlepší napád,“ prikývla som a otvorila som oči.

„Do večera tu budú,“ prikývla Pattie a pobozkala ma na čelo. „Musím už ísť, uzdrav sa nám, prosím.“

Postavila sa na nohy a vyšla von. Možno o polhodinu sa v dverách objavil Justin a cez plece mal prehodenú tašku od notebooku.

„Ahoj, už máš lepšiu náladu alebo aj dnes budeš ku mne odporná?“ opýtal sa potichu, ale s jemným úsmevom a sadol si na stoličku. Na kolená si položil tašku a ruky si oprel o kraj mojej postele.

„Prepáč, ale skús sa vžiť do mojej situácie. Si tu ty, ktorý vravíš, že si môj najbližší človek a ja neviem kto si. Len viem, že mi na tebe záleží, ale neviem prečo. Ešte k tomu som v nemocnici, takže som nevózna zo všetkého,“ vysvetlila som a slabo som sa usmiala.

„Práve preto, že nevieš kto som, som ti priniesol toto,“ usmial sa Justin a z tašky vytiahol môj notebook. „Je tam všetko. Naše fotky, videá, správy na facebooku, twitteri.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa od ucha k uchu a zobrala som si notebook na kolená. Zapala som ho a z plochy som sa na seba usmievala ja s Justinom. Bola som zavesená na jeho chrbte a ruky som mala omotané okolo jeho krku. Držal mi stehná, aby som sa nestrepala a obaja sme sa smiali. „Vyzerám tam byť šťastná,“ poznamenala som a stále som hľadela na tú fotku.

„Veď si aj bola a ja s tebou. Keby sa dal ten deň vrátiť, tak by som ťa žiadnu cenu nepustil domov, aby si tu teraz nemusela ležať,“ smutne sa usmial Justin a odložil tašku. Z vrecka rifiel vytiahol môj iPhone a podal mi aj ten. Položila som ho vedľa seba na posteľ a prstom som na myške notebooku našla ikonku s názvom Blázni ♥. Otvorila som ju a bolo v nej hádam aj 3 000 fotiek.