Denníček

4. časť

Milý denníček,                                                                                                 

„Ahoj,“ usmiala som sa, keď som si priložila telefón k uchu. „Ideš už ku mne?“

„Za chvíľu som tam,“ odvetil odmerane Will a zložil ma. Fajn, netrvalo mi dlho a došlo mi, z čoho pramení tá jeho nevraživosť. Počul o Justinovi a mne, ale aj tak nemusel reagovať až tak, ako reagoval. Zavrela som notebook a vyskočila som  na nohy. Mobil si strčila do vrecka a vyšla som na terasu. Hľadela som na zapadajúce slnko a pri tom som rozmýšľala nad predchádzajúcim večerom. To aby ten chalan nemohol mať kamarátku, bez toho, aby ostatní hovorí, že spolu niečo majú?! To kde sme?

„Ahoj,“ ozval sa zrazu vedľa mňa Willov hlas a mňa myklo, čo som sa ho zľakla. Tak som sa zamyslela, že som si ani nevyšimla, kedy prišiel, alebo ako.  Zahľadela som sa do peknej tváre, modrooký blonďák a k tomu vyšportovaná postava. Komu lepšie?

„Ahoj,“ usmiala som sa a objala som ho okolo krku, ale on ostal stáť ako stolný sĺp. Úplny ignor dal na mňa akože. „Bože, Will, prestaň sa takto chovať.“

„Ako?“ spýtal sa naštvane Will a odtiahol sa odo mňa. „Odídem na dva týždne, Nataly a ty si nájdeš náhradu za mňa?!“

„No dovoľ! Ja s ním nič nemám, tak tu láskavo nehovor, že som si našla náhradu! My sme len kamaráti, nič viac, tak čo riešiš?“ opýtala som sa a nahnevane som na neho zazrela.

„Na tých fotkách to vyzeralo inak,“ poznamenal Will a medzi obočím sa mu vytvorila jemná vráska.

„Komu veríš skôr? Tým fotkám, alebo mne, Will?“ nadvihla som jedno obočie a ruky som si založila v bok. Práve teraz mi zazvonil mobil a Will sa na mňa pozeral ako si prikladám mobil pri ucho.

„Ahoj, Justin,“ usmiala som sa a obišla som Willa. Preskočila som všetky schody, ktoré tam mám a dopadla som nohami do piesku.

„Ahoj, Nataly,“ usmial sa Justin, aj keď ten usmievavý tón niečo ťažilo. „Môžem sa zastaviť?“

„Hej, prídi, ale je tu Will, tak sa psychicky priprav,“ uškrnula som sa a pozrela som na terasu. Will tam stál a nechápavo a naštvane na mňa pozeral.

„Tak to nebudem rušiť,“ vycúval Justin.

Začala som krútiť hlavou a odvetila som: „Nie, len príď. Čakám ťa, ahoj.“ Zrušila som ho.

Telefón som si znova strčila do vrecka a vrátila som sa na terasu. „Tak, čo? Komu veríš skôr? Mojím slovám, alebo fotkám nejakých paparazzov?“

„Je ťažké veriť tvojim slovám, keď na tých fotkách si ty, ako sa objímaš s Bieberom!“ zavrčal Will a dľaňami sa oprel o zábradlie.

„A to nemôžem kamarátsky objať chalana?“ opýtala som sa a postavila som sa k nemu. Nadvihla som jedno obočie a pozerala som na neho.

„Ja nehovorím, že nemôžeš, ale...“ zasekol sa Will a nevedel čo viac. Ale ja som vedela čo viac.

„Ale čo? Will, ty mi neveríš, že sme kamaráti, že nie?“

Will sa zhlboka nadýchol a pozrel na more. Keď vydychoval, pohľad nasmeroval na mňa a pokrútil hlavou.

„Myslela som si,“ šepla som a zahľadela som sa na more. Chvíľu som premýšľala a snažila som sa urovnať si to v hlave, čo teraz? Keď mi neverí, že s Justinom nič nemám, tak načo pokračovať? Ale ja sa s ním nechcem rozísť. „Will, prosím ťa, odíď. Ja si to potrebujem urovnať v hlave, potom ti zavolám.“