TOG: Trigger

1. /Camila/

Hej, hej...viem, že ešte nie je apríl, ale som fakt zvedavá, čo poviete na prvú kapitolu, takže ju pridávam už teraz :D 

príjemné čítanie a teším sa na názory :) 

„Je čas hriešnica." ozvalo sa spoza skla, ale ja som sa akosi nehodlala ani pohnúť. Po prvé som na to nemala ani tú najmenšiu silu, no a po druhé mi bolo úplne ukradnuté, čo odo mňa chcú. Vlastne som to už aj vedela. Dnes sa za tento mesiac asi dvanásty krát postavím pred súd. Nič neobvyklé, ak žijete ako ja.

Fajn...možno by som mohla začať aj pekne od začiatku. Moje meno je Camila Warnerová, ale tak na to by ste po chvíľke prišli aj bez mojej pomoci. Mám v podstate ešte len sedemnásť rokov, ale ani to našej drahej komunite nebráni v tom, aby ma vláčila po súdoch. Niekto múdry si totiž zobral do hlavy, že som sa moc nudila a tak som zavraždila vlastnú rodinu. Otca, mamu a moje dve sestry. Uznávam...našli ma pri ich mŕtvych telách, s krvavými rukami, ale ja som to neurobila. Prečo by som to akože aj mala robiť? Takto nechutne odpratať z cesty vlastnú rodinu?

„Nerob nám to ešte komplikovanejšie."

„Dajte mi už pokoj," zamrmlala som, no hlas ma veľmi rýchlo zradil. Už asi tretí deň som nič nezjedla, aj keď to vlastne ani nebolo z trucu. Proste som nič nechcela. Dokonca som sa ani s nikým nebavila, čo bol akýsi zázrak. S ochrankou som rada vykecávala, hlavne s tým sexy chalanom s modrými očami.

„Po dnešku ho možno aj dostaneš. Ak sudkyňa rozhodne, odchádzaš."

„Kam?" niežeby ma to až tak veľmi zaujímalo, ale nech som aspoň trocha v obraze.

„PHPV." že čo prosím? To akože na všetko tu máme nejaké debilné skratky či ako? Tí ľudia čo si mysleli, že budúcnosť bude neviem aká úžasná, sa veľmi škaredo mýlili. Toto už nie je svet na žitie, ale na prežívanie. Všetky tie vojny, či už jadrové, občianske alebo ja ani neviem aké to tu dokonale zničili. Ani vlastne neviem akým zázrakom prežilo samotné ľudstvo.

„Potenciálne Hrozby Pre Verejnosť, aby si bola v obraze," dodal ešte niekto druhý, až som po chvíľke postrehla, že zastali pri mne. V podstate som ležala už dosť dlho priamo na zemi so zatvorenými očami a nohami akoby vyloženými a opretými o stenu. Posteľ bola vlastne celkom fajn, ale dnes som sa uložila tu.

„Nezdržuj, lebo sudkyňa nemá na teba nervy!" napomenul ma môj drahý s modrými očami, až som tie svoje aj otvorila. On a ešte nejaký blonďáčik tam postávali akoby neviem čo. On držal v rukách brokovnicu a jeho kamoško putá, ktoré po chvíľu asi skončia na mojich rukách. Klasika.

„Však fajn," zamrmlala som a vstala. Nemala som akože na toto vôbec náladu. Radšej som ho teda len nechala aby ma spútal a poslušne šla medzi nimi. Celá chodba s celami bola len chabo osvetlená ako stále, ale aj tak mi neunikli všetky tie pohľady spoza hrubých skiel. Hej, aj väzenie sa posunulo o úroveň vyššie a namiesto nejakých mreží ako to vraj zvyklo vyzerať máme teraz nerozbitné a hlavne nepriestrelné sklá. Radosť žiť, nie?

„Koľký krát ma to tam už beriete?" opýtala som sa provokačne, sotva sa za nami zavreli dvere výťahu. Chcela som si overiť, či si ešte aj oni držia prehľad, alebo som jediná. Aj keď...v mojich záznamoch je to presne uvedené, takže asi aj budú v obraze.

„Dvanásty. Za to, že ide o teba som si dal tú námahu a zapamätal si presné číslo," odpovedal modro očko, nad čím som sa musela uškrnúť. Hej, celý mesiac som pokukovala ja po ňom, on po mne a...tam to vlastne aj končilo. Nieže by som aj čakala niečo viac, ale chápete nie? Padne fajn, ak sa niekomu v takomto prostredí zapáčite. Aspoň mne to padlo dobre.