TOG: Trigger

37. /Camila/

„Už dva dni nič nejedla," utrúsil Carley opretý o dvere a hľadiac na mňa. Ako kopa zúfalstva som už dva dni ležala v posteli, bez čo i len najmenšej chuti vstať, alebo sa s niekým rozprávať. Za Evanom ma to neťahalo, jesť som tiež odmietala a vlastne jediné čo som robila, bol plač. Lieky mi podľa mňa nezabrali vôbec tak, ako mali ale...mlčala som. V domnienke, že by som si tu mohla potichučky zomrieť a mať konečne pokoj som znášala všetko, čo sa dialo počas dňa. Carley sa samozrejme venoval svojej práci, ale veľmi rád si odbiehal sem a kontroloval ma.

„Ja ju prinútiť nemôžem. Ak si mladá slečna myslí, že hladovka je dobrá pre ňu alebo pre dieťa, treba ju nechať v tej domnienke." tá jeho drahá Leyla, ktorá si pri mne posedávala už pol hodinu mi žrala ešte aj zvyšky nervov. Zjavne si mysleli, že ak ma budú otravovať spoločnej, zmenia môj názor na zjavne zbytočne strávené dni nažive. Nič ma nedokázalo presvedčiť, aby som premýšľala inak. Hlavou sa mi preháňalo všetko možné, ale najviac asi to, že chcem do konca týždňa vypadnúť. Hovorila som Carleymu, aby ma čím skôr dostal preč, no nemyslím, že ho to zaujímalo. To, o čom bolo stretnutie som s ním nepreberala, ale v tom bol aj tak určite zapojený.

„Lenže to dieťa je predovšetkým moje a preto by som od nej očakával, že sa bude správať zodpovedne."

„Som predsa len hlúpe decko. Nemalo by sa vás prekvapiť to, ako konám," zamrmlala som a napravila si vankúš pod hlavou. Doteraz som bola ticho, ale už mi to nedalo. Nevládala som počúvať ich hlúpe reči, ktoré stále viac a viac dokazovali fakt, že ma nepoznajú. Nevedia o mne nič, ale tvária sa ako svätí, čo mi vidia do hlavy.

***

„V sobotu ráno odchádzaš," prehovoril do ticha, ktoré ma takmer už uspalo. Po tom, ako mi dali pokoj obaja, som zas len mlčala celý čas a tak som reagovala vlastne aj teraz. Nemala som v pláne mu ďakovať, alebo niečo. Dostal ma do tejto situácie, jeho konanie ma donútilo klamať, takže to bola vlastne jeho povinnosť a nie láskavosť, ktorú mi robil.

„Niekoľkokrát do týždňa ťa budem chodiť kontrolovať, Dwight ti bude aj naďalej robiť strážnika, ale s tým, že aj s ostatnými budú stále len na chodbe pred vstupom do bytu. Vo vnútri budeš mať súkromie." prikývla som s privretými očami, otočená k nemu chrbtom. Už som si vlastne aj zvykla, že stále zaspávam a budím sa vedľa neho. Noci sa stávali pokojnejšími, dokonca keď som sa dnes ráno zobudila, mohla som si povedať, že som sa konečne dobre vyspala. Bez toho, aby som sa budila zo snov, kde som videla Graysona, svoj klon alebo rodinu.

„Chcela som sa ešte spýtať..."

„Žiadna spoločnosť nebude potrebná. Ak by ti ale bolo smutno, ja ti niekoho zoženiem, stačí povedať." takže ešte skôr, akoby som chcela navrhnúť, aby so mnou šiel Evan, to vlastne zavrhol. Zjavne...zjavne sa budem musieť teda pohnúť ďalej úplne osamote. Drexel tu musí tiež zostať, čiže budem na všetko sama. Možno by mi mohol pomôcť modro očko...no zjavne ani ten nebude súhlasiť s výpravou cez pustatiny do stovky kilometrov vzdialenej väznice, ktorá možno ani nie je tam, kde by mala byť.

„Záleží vám na pohlaví dieťaťa?"

„Ani nie. Hlavne, nech má v DNA to, čo potrebujem." načo som sa vôbec pýtala? Ak by nejaké dieťa naozaj bolo, hneď po pôrode by z neho urobili pokusného králika, presne...presne ako chceli aj zo mňa. Vlastne som sa divila, že ma ten chlap nevzal hneď so sebou. Povedal len toľko, že sa ešte uvidíme. Stále, keď Carley za mnou počas dňa prišiel som si myslela, že mi oznámi jeho príchod, ale našťastie som sa toho ešte nedočkala.