TOG: Trigger

56. /Camila/

„Malo mi byť hneď jasné, že celá tvoja smrť bola len dobre vymyslená hra," povedal ten podrazák, sediac za hlavným počítačom. Aspoň som už ale prišla na to, ako sa volá. Tak vraj doktor...Tony Harding. To bola identita čiernovlasého chlapa, ktorý ukradol môj klon a prinútil ho zabíjať. „Nie si človek, ktorého by sa dalo tak ľahko zbaviť."

„A to hrá vo váš prospech, však?" aspoň, že bol natoľko galantný a dal mi ľadový obklad na ten môj nešťastný nos. Zlomený pravdepodobne nebude, ale bolieť ma aj tak bolel viac, ako dosť. No celkovo som bola prekvapená. Nemyslela som si, že si tu len tak sadneme a budeme sa rozprávať. Samozrejme s tým, že za chrbtom mi stáli dvaja ostrelovači.

„Samozrejme. Mňa veľmi teší, že budem môcť s tebou stráviť nejaký ten čas."

„Tak aspoň niekoho." nebudem klamať. Moje oči takmer po celý čas patrili práve jej. Ako posedávala na stoličke v rohu miestnosti a pozorovala nás. Neviem prečo, ale prišlo mi to, akoby ani nevnímala, čo sa naokolo deje. Akoby ju totálne nadrogovali, nech nerobí zbytočné problémy. „Čo ste s ňou urobili?" Musela som sa opýtať takto na rovinu. Ona bola to jediné, prečo som sem chodila. Ak by som tohto hnusáka nechala nažive, zjavne by ma to natoľko neštvalo ale fakt, že mali ju som nedokázala prehliadnuť. Nepatrí im. Nech už sa stalo čokoľvek, ona je moja.

„Aby som sa vyjadril vedecky...dali sme ju do úsporného režimu."

„Však vy nemáte vôbec poňatia, čo s ňou ďalej? Alebo skôr ani neviete, ako sa vám ju podarilo oživiť. Je tak?" musela som z neho nejakým spôsobom dostať úplne všetko. Do budúcna by to mohli byť veľmi cenné informácie. „Bola to úplná náhoda, ktorá vás dostala tam, kde ste dnes. Keby ste neuspel, teraz by tu namiesto vás sedel môj otec."

„Tvoj otec bol mŕtvy dávno predtým, ako sme vám prišli ukradnúť klon. Sám si podpísal svoj rozsudok smrti, keď mi ťa odmietol vydať."

„Len si chránil to, čo bolo jeho." ako som sa obzrela po najväčšej miestnosti celého laboratória, kde som trávila skoro všetok čas, uvidela som spomínanú kameru. Bola maličká, ale keď som ju už raz našla, nedala sa prehliadnuť. No prostredie naokolo mňa...pôsobilo veľmi odlišne. Necítila som sa príjemne v zajatí plechových stien, červených a oranžových neóniek, veľkých počítačových obrazoviek, alebo potom...papierov, kde boli veľmi citlivé informácie. Pár z nich som si rýchlo prezrela, ale všetky boli výslovne o mne a všetkom, čo som. Museli to byť záznamy písané ľuďmi, vedcami, ktorí ma vytvárali. Zjavne ich tu otec mal schované celé roky, len ja som o tom nevedela.

„Tak to mal robiť bez toho, aby obmedzoval moju prácu."

„Zamyslel ste sa niekedy nad tým, ako sa asi musel cítiť, keď ma po prvé uvidel? Keď mu plne došlo, že pred ním stojí klon jeho mŕtvej päťročnej dcérky?"

„Prečo by som mal o tom uvažovať?"

„Lebo potom by vás jeho správanie nemalo prečo prekvapiť." škodoradostne som sa usmiala a na chvíľu si odtiahla vrecko s ľadom od nosa. Krvácanie sa mi už našťastie podarilo zastaviť, ale...mala som iný problém. Cítila som, že sa mi nedýcha práve najlepšie a za to mohla určite zas moja hustnúca krv. Protilátok tu bolo pritom na rozdávanie, ale neverila som, že mi dovolí si nejakú vziať skôr, akoby som sa umierajúc ocitla pri nohách. „Je pochopiteľné, že nechcel zažiť stratu tej istej osoby po druhé. Fakt nechápem, prečo ste voči tomuto faktu taký pohŕdavý. Otec ma nenechal stvoriť preto, aby som pre neho zabíjala, alebo ja neviem čo. Dohnala ho k tomu bolesť zo straty dcéry."