TOG: Trigger

45. /Grayson/

Grayson...prosím ťa neblbni...vstávaj musíme...musíme ísť...

Ľúbim ťa...

Ľúbim ťa Grayson, len ma prosím neopúšťaj ešte aj ty....

Sama to nezvládnem...

Ja potrebujem teba...

***

„Musíte..." snažil som sa dopovedať vetu zo všetkých síl, ale krv ktorá sa mi stále tlačila do hrdla to veľmi znepríjemňovala. To, že som sa po tom všetkom ešte prebral tu dole u Drexela, som považoval za zázrak. A hoci som nečakal na zázrak, len na smrť, musel som mu povedať niečo dôležité.

„Podľa mňa nič nie je tak dôležité, aby si to musel hovoriť práve teraz Black! Drž hubu a vydrž ešte chvíľu, jasné?!" skríkol na mňa, z čoho sa dal počuť strach v jeho hlase. Do tváre som mu nevidel, všetko naokolo mňa sa strácalo vo vlnách neskutočnej bolesti, ale ešte aj tak jediné na čo som myslel bolo to tmavovlasé dievča, ktoré kľačalo pri mne a hovorilo mi, že ma ľúbi. To dievča, ktorej som tie slová ja už nedokázal povedať.

Camila Warnerová.

„Chcela s ním hovoriť," dostal som napokon zo seba, ale to bolo celé. Do celej hrude sa mi rozlievala tak silná bolesť, že som sa jej radšej so slzami v očiach poddal. Chcel som sa držať hlavne kvôli Camile, ale zrazu mi to prišlo zbytočné...nedostačujúce...márne. Všetko bolo proti mne a mojej vôli, aby som ešte aspoň chvíľu vydržal v realite. V realite, ktorá bola tak krutá, že mi vzala úplne všetko. Čas s rodinou, moju slobodu, ale hlavne dievča, do ktorého som sa zaľúbil aj napriek všetkému, čo sa o nej hovorilo. Vzala mi moju Camilu, ktorej som chcel k nohám položiť celý svet za to, ako statočne doteraz bojovala.

Camila...

***

Šeru, ktoré bolo všade naokolo mňa sa síce moje oči nemuseli prispôsobovať, ale aj tak bolo zvláštne, keď som sa po prvé pozrel do stropu. Mal škaredú tmavosivú farbu, preto asi moju pozornosť neudržal príliš dlho. Odlákal ju pocit, že ma niekto drží za ruku. Ešte ani prvý pohľad na čiernovlasú ženu mi nič nenapovedal...až po chvíľke. Bol to totiž niekto, koho som poriadne dlho nemal možnosť vidieť.

„Mami..." pre niečo som bol zachrípnutý, no aj tak ma musela dokonale počuť, lebo hneď zodvihla hlavu, položenú vedľa našich spojených rúk.

„Miláčik...Grayson," oslovila ma potichu, s neopísateľnou bolesťou v očiach. Nedokázal som si ale vysvetliť, prečo. Nepamätal som si na nič, čo by ma mohlo priviesť sem...nech už som bol kdekoľvek. Chlad a veľmi divná vôňa mi hneď napovedali, že doma u rodičov asi nebudem. Tam by to bolo o inom. Svoju izbu som si ešte stále dokonale pamätal, pamätal som si jej teplo a útulnosť a toto tu, nemalo k ničomu z toho blízko.

„Ja som ti verila. Verila som ti celý čas zlatko moje." hádam ešte v živote som nepočul mamu hovoriť takýmto zničeným hlasom. A to ma desilo. Nemal som ani poňatia, čo sa to naokolo mňa deje, alebo prečo je pri mne. Aj niekoľko na oranžovo svietiacich monitorov a ihla od infúzie, ktorá mi končila v ruke, ma len miatli. A potom tu bola ešte tá hnusná bolesť, ktorá mi akoby...priniesla späť nejaké rozmazané spomienky. Hlavne fakt, že som ju všetku cítil v tesnej blízkosti srdca.

„Kde je Camila?" tento fakt ma zaujímal aj napriek všetkému. Musel som vedieť kde je dievča, s ktorým som strávil posledné týždne. Osoba, ktorá mi prirástla k srdcu asi najviac za celý môj život.