TOG: Trigger

26. /Camila/

Už aj dobrých päť minút som len tak hľadela pred seba a lovila v pamäti, kde sa to nachádzam. Sedela som na akejsi stoličke, pričom pred sebou som mala veľkú počítačovú obrazovku s kopou tlačítiek k nej. Niečoho som sa ale nedotýkala. Bola som plne zahľadená na skupinku šiestich ľudí len kúsok odo mňa. Traja muži v bielych plášťoch, ktoré mali na chrbte logo výskumného týmu financovaného vodcami komunity. Nikdy som nechápala, prečo majú v logu sivého potkana so žiariacimi červenými očami a hrozivo dlhými pazúrmi, ale...natoľko ma to ani nezaujímalo. Viac pozornosti som venovala štvrtému mužovi, ktorý bol zhodou okolností môj nebohý otec.

„Morgan je ti dúfam jasné, že toto ťa bude stáť veľmi veľa. A teraz nehovorím len o peniazoch," prihovoril sa otcovi jeden z tých mužov. Bol o niečo nižší ako on, s hustými hnedými vlasmi a dosť nevkusnou bradou. Ja osobne by som mu odporučila, aby sa oholil.

„Som si toho vedomí," odpovedal otec svojim vždy rozhodným a tvrdým hlasom, pričom bez varovania pozrel mojim smerom. „Ale nemal som na výber." Preľakla som ma, či ma môže tiež vidieť, ale keď sa zas len nezaujato pozrel späť na nich, vydýchla som si. Neskutočne ale bolelo vidieť jeho tvár. Tie črty, ktoré ma sprevádzali celým mojim životom.

„Mal si ju nechať ísť."

„Ak by si bol na mojom mieste, pochopil by si prečo som takto rozhodol." až keď otec ustúpil nabok, som uvidela za ním doteraz schované akési dievčatko. Mohla mať tak päť rokov maximálne. Celkovo bola dosť bledá, hoci to mohla spôsobovať aj biela, do ktorej bola oblečená. Tmavé vlásky jej v jemných vlnách padali na plecia, pričom tie krásne zelené oči upierala na jeden konkrétny bod. Na chlapca, ktorý sedel na podobnej stoličke ako ja. Vyzeral o pár rokov staršie ako dievčatko, ale zjavne mu to neprekážalo, keďže sa na ňu krásne usmieval. Moc si ale podobný neboli. On mal oproti nej krásne bledohnedé vlásky, s tými najmodrejšími očami, aké som kedy videla.

Vlastne až pri pohľade na neho mi došlo, na čo sa vlastne pozerám. Zrazu mi všetko zapadlo na miesto a ja som nemala ani najmenšie pochybnosti. Zjavne preto sa mi na tvár okamžite natlačil úsmev a tak celkovo som sa upokojila. Vedela som, že hoci sa jedná o sen, nemusím sa báť. Nestane sa nič zlé, čo by som nechcela vidieť.

„Je ti ale jasné, že si ju nemôžeš len tak odviesť, však? Musí zostať tu."

„Asi sme sa nepochopili drahý Swen. Ona nie je váš pokusný králik. Je moja. Dal som vám všetky potrebné informácie, pracoval som spolu s vami, financoval vás, takže si na ňu nerobte nároky. Dobre ste od začiatku vedeli, ako to dopadne." nevyzeralo to tak, že ten holohlavý muž pochopil otcove slová. Rozhodne tak ale mal urobiť, lebo na ňom bolo vidno, že pomaly stráca trpezlivosť. A to nebolo nikdy dobré.

„Nemáš na ňu o nič väčšie právo, ako my Warner! My sme ju vytvorili. Ona je náš klon!" nevidela som túto scenériu po prvé, takže som dobre vedela, čo sa stane ako ďalšie. A aj sa to vlastne stalo. Otec pokynul tomu dievčatku, aby prešla za chlapcom. Ten zoskočil zo stoličky a sotva k nemu došla, ju vzal za ruku a postavili sa bokom.

„Matt schovajte sa pod stôl. Toto nechcete vidieť," povedal otec, ale ešte skôr, akoby sa obe deti pod ten stôl fakt schovali, vytasil zbraň spod čierneho kabáta a začal strieľať. No nielen do mužov, ktorí padli k zemi ako sťatí, ale aj do počítačov naokolo. Dokonca do sklenených dverí, za ktorými sa ukrývala hlavná časť laboratória. Viete si teda predstaviť, aké drahé počítače s akými dôležitými programami otec rozstrieľal.

Ani som vlastne nemala jasné, na koho z nich hľadieť. Či na deti, ktorými to vlastne ani nehlo, alebo na otca. Na otca, ktorého už budem naveky vídať len v snoch. Darmo sa ja snažím presvedčiť samú seba, že to natoľko už nebolí, keď pravda je niekde úplne inde. Bolí to rovnako ako v tej deň, keď som ich doma našla mŕtvych. A naozaj veľmi silne pochybujem, že bolesť zmierni niečo iné, ako pohľad na utrpenie tých, ktorí za to môžu. Zjavne až vtedy si budem môcť z časti vydýchnuť.