TOG: Trigger

28. /Grayson/

„Prečo ste si ma dal zavolať?" opýtal som sa skôr, ešte než som vystúpil z výťahu. Sotva som nechal Camilu, ma jeden zo strážnikov zastavil, aby som šiel sem. Vraj mi Carley chce povedať niečo veľmi dôležité a mám za ním bezodkladne prísť. Možno...možno ak by nešlo o tak veľa, vynadal by som mu za to chovanie ku Camile. Takto mi ale zjavne zostáva len mlčať.

„Vitaj Black," zahlásil akoby som prišiel na akúsi priateľskú návštevu. „Posaď sa. Za chvíľu sa k nám pridá ešte niekto." Ukázal na jednu zo stoličiek pred ním, ku ktorej sa mi ale kráčalo dosť ťažko. Nemal som z toho dobrý pocit. Možno sa naplnilo to, čo som si stále myslel. Proste som mu začal vadiť natoľko, že ma zabije a Camilu dostane na starosť niekto iný. Nedivil by som sa, keby padne také rozhodnutie. Hlavne po tom celom, čo sa udialo medzi nimi dvomi.

„Dovtedy budeme ticho?"

„Ale nie. Dovtedy by si mi mohol povedať, prečo si Warnerovej dával ten prívesok." škodoradostne sa pousmial a oprel na koženej stoličke. S váhaním som si napokon sadol aj ja sám a oči uprel jeho smerom. Zdal sa mi až moc priateľský, čo neveštilo nič, ale nič dobré.

„Mala narodeniny predsa," odpovedal som stroho a založil si ruky na hrudi. Toto bol jeden z momentov, kedy by ma zbraň upokojila. Ja som bola ale moc veľký posera, aby som ju so sebou nosil. Už aj Camila mi to odporúčala, ale...ja som ju proste nevedel poslúchnuť. Necítil som sa na tak veľkú zodpovednosť, akú obnáša nosenie zbrane.

„To ti ešte nedovoľuje, aby si jej nosil darčeky. Je to tvoj väzeň a nie priateľka! Alebo...alebo sa mýlim?" smiech, ktorý sprevádzal jeho otázku mi nahnal až zimomriavky. Môže niečo tušiť, aj keď sme dávali pozor? Alebo sa nedajbože Camila preriekla, keď tu bola? Možno v tom návale hnevu a zúfalosti povedala niečo, čo ho doviedlo k tomuto podozreniu.

„Ak už sme prišli na túto tému..." začal som napokon opatrne a lepšie sa usadil. „Prečo ste ju už dvakrát znásilnil? To tu naozaj nemáte nikoho iného na uspokojenie, len ju?"

„Máš pravdu, z jednej strany to robím, aby som potešil sám seba, ale mne ide hlavne o výsledky drahý Grayson. Nikdy som nebol typ, čo by chcel mať rodinu, nedajbože deti, ale...to je presne vec, ktorú od nej potrebujem. Očakávam, že mi porodí dieťa, ktoré bude mať z časti rovnakú DNA ako ona. Potom sa ešte len budú diať veci."

„Vy nie ste normálny!" sykol som pohoršene. „To dievča malo len nedávno osemnásť a vy chcete, aby vám do takýchto podmienok porodila dieťa? Čo s ním budete potom robiť? A hlavne Camila. V takomto prostredí by sa oň ani normálne nedokázala postarať."

„Kto hovorí, žeby sa oň mala starať?" tak to nech si veľmi rýchlo vyhodí z hlavy, žeby jej to dieťa hneď po pôrode vzal. Vtedy by som sa ešte len poriadne naštval a pretrhol ho, ako hada. Ak jej už raz to dieťa urobí, dá jej aj možnosť a vhodné podmienky, aby ho vychovala!

„Nech vám týmto ide o čokoľvek..."

„Možno by si si mal dávať pozor na jazyk Grayson!" ozvalo sa zrazu za nami, až som od údivu skoro spadol zo stoličky. Ani som nepostrehol keby sa dvere výťahu zas otvorili. Iba kúsoček za mnou ale zrazu postával môj otec. Akoby toto bolo miesto, kam môže len tak prísť na návštevu a potom bez slov vypadnúť.

„Čo tu robíš?"

„No čo asi? Prišiel som ťa pozrieť. Jonathan bol tak milý a pozval ma." tak Jonathan? Ten bastard si ani nezaslúži, aby ho človek niekedy nazval krstným menom. Necítil som sa ale dobre, že tu otec bol. Predsa ho prepustil so slovami, aby sa už nevracal. Viem to, lebo som bol prítomný. V rovnaký deň, ako skončila jeho služba začala tá moja, čiže sa mama musela naozaj „tešiť". On sa konečne dostal z tohto pekla a vrátil sa jej domov a ja som bol tým pádom na rade.