TOG: Trigger

47. /Evan/

„Si si istý, že ideme dobrým smerom?"

„Určite," odvetil som stručne, hoci...bol som na malých pochybách. Myslel som, že ak vylezieme po rebríku, za chvíľu budeme v cieli. No ako som zistil, veľmi škaredo som sa mýlil. Dostali sme sa len k napoly rozbúranej stene, ktorú sme museli preliezať, ako nejaký horolezci. Chvíľami som myslel, že to Graysonov otec ani nezvládne, ale poriadne ma prekvapil. Bol podľa mňa v ešte lepšej forme, ako ja sám.

„Som vám vďačný, že ste išli so mnou pán Black."

„Prestaň s tým pánom Blackom," zahriakol ma. „Cítim sa pri tom oslovení ako nejaký dôchodca. Hovor mi proste Christian, alebo Chris. Čo ti príde vhodnejšie." Kým sa neusmial, nevedel som ako reagovať, ale potom som len prikývol. Jasné, že mi bude lepšie ho oslovovať len krstným menom, ale kvôli Graysonovi som si chcel doteraz zachovať profesionálny prístup.

Aj to...ešte stále mi nešlo do hlavy, ako môže byť po tom všetkom nažive. Camila mi predsa tak detailne opísala celú udalosť, všetko čo sa dialo a teraz...zrazu sa tu len objavil z ničoho nič. Videl som tie ich úsmevy, ktoré vlastne padli dobre aj mne samému. Na Camile bolo tak veľmi vidno, že je do neho zaľúbená a po tom všetko čo sa dialo, bude jeho prítomnosť len vítané rozptýlenie. Navyše som aj teraz mohol byť pokojnejší, že pri nej nezostal len Drexel. Plne som mu ešte ani napriek všetkému neveril.

„Ako sa muž ako vy dostal k práci u tyrana, ako Carley?" ja som si vlastne pamätal, ako tam on pracoval. Niekedy som na neho na chodbe natrafil, ale nikdy sme si nevenovali extra pozornosť. Viem len, že sa potom jedného dňa veľmi šuškalo o tom, že jeho syn dostal prácu namiesto neho, ale pokým Camila neprišla, som s ním moc dočinenia nemal.

„Potrebovali sme peniaze. Nechcel som, aby moja žena trávila toľko času v práci, takže som zobral prvé miesto, ktoré ponúkalo normálny plat. Znamenalo to síce odchod z domovu, ale...nemali sme na výber."

„Chápem. Môj otec bol na tom podobne." nerád som spomínal na časy, kedy nebol doma. V mnohých smeroch mi chýbal, no...stále som mal pocit, že Dakota a mama ho potrebovali viac, ako ja. Preto som sa ani nezvykával sťažovať a snažil sa zastávať jeho rolu, kým sme boli len traja.

„Nemohol som s Graysonom tráviť toľko času, koľko som chcel a to si ešte stále vyčítam. Hlavne asi vec, že nastúpil na moje miesto. Nikdy som to nemal dovoliť."

„Nebola to vaša vina Chris. Som si istý." nemal by sa tým natoľko trápiť. Hoci sa stalo to, čo sa stalo, mal by myslieť na dobrú vec, ktorá z toho vznikla. Ak by tam Grayson nepracoval, nikdy by sa nespoznal s Camilou. A neboli by sme teraz tu. Obaja by sme stále hnili v ústave, kde rozhodne nepatríme.

Pokračovali sme ďalej v tichosti, pričom ja som sa doslova modlil, aby sme konečne našli ten tak vytúžený cieľ. Chodba sa pomaly začínala zužovať, čo bol dobrý náznak, ale...cítil som, že niečo nie je v poriadku. Mal som veľmi zvláštny pocit, ktorý ma donútil vo vrecku pevne zovrieť rukovať dýky. Drexel mi ju dal len pre istotu, ak by sa niečo zbehlo. Nemal som v pláne ju využiť, ani nič podobné. A hlavne nie voči ľuďom, ktorých som poznal a s ktorými som toho toľko prežil.

„Držte sa pri mne," šepol som, sotva sa tieň po mojej pravici pohol až moc nečakane. Dýka sa mi okamžite ocitla v ruke, čo mi ale moc nepomohlo. Z oboch strán na nás vyskočili dvaja zamaskovaný muži, ktorí mali dosť sily, aby nás veľmi rýchlo spacifikovali. Jednému som stiahol čapicu z hlavy, ale čierne vlasy neboli dosť nato, aby som ho spoznal. Na šatku, ktorá mu prekrývala ústa a nos som už nedočiahol.