TOG: Trigger

53. /Grayson/

„Nechceš počkať kým sa Camila zobudí, aby ste sa rozlúčili?"

„Nie synak. Mama sa o mňa už určite bojí a ani ja nie som práve dvakrát pokojný, keď je doma sama." chápal som, prečo chce už otec ísť, ale prišlo mi to ľúto. Dúfal som, že si troška s Camilou zlepšia vzťah, ale sotva mali na to čas. Bude ale asi predsa lepšie, ak pôjde domov k mame. Tá ho potrebuje oveľa viac, ako my. Ak by sa niečo zomlelo, budem pokojnejší, že je s ňou a vie na ňu dozrieť.

„Tak jej teda odkáž, že ju ľúbim. Neviem ako to bude s nami ďalej, ale keď sa bude dať, ozvem a vám a dám vedieť, kde sme."

„Nie som nadšený z toho, že tu zostávaš, ale za vlasy ťa domov potiahnuť nemôžem. Ak Camilu naozaj ľúbiš, aj tak by si sa vrátil."

„Práve preto neodchádzam," povedal som a konečne zastal. „Potrebujeme jeden druhého otec."

„Ja to predsa chápem Grayson." ďalej som s ním už ísť nechcel. Tu som bol ešte vlastne stále na našom aktuálnom území a tak či tak bol rebrík hore na povrch len o pár metrov ďalej. Povedal som mu, aby dal o sebe vedieť, keď príde domov, nech sa zbytočne nestrachujem. Celkovo nebol náš dom tak ďaleko, ale stať sa môže predsa všetko. A hlavne zlých vecí. „Dávajte si na seba prosím ťa pozor, hej? Nech už sa chystáte na čokoľvek, stále na seba dozerajte. Nerád by som zas dostal správu, že si skoro zomrel."

„Neboj sa. Už sa to nestane. Dáme na seba pozor." čakal som ešte na objatie, ktoré aj nastalo. No neviem prečo som sa cítil tak divne. Nebudem bez rodičov predsa po prvé, tak prečo ten smútok? Možno s tým mal niečo fakt, že som s nimi bol po tak dlhom čase aj dobré tri týždne, alebo...alebo neviem. Zjavne som si len uvedomoval, že kým sa znova uvidíme, tak prejde veľmi veľa času.

„Povedz Camile, že jej držím palce, nech už sa pustí do čohokoľvek. Je to šikovné dievča a s tebou po boku to dotiahne ďaleko Grayson."

„Určite jej to odkážem. Neboj sa ocko. Ľúbim ťa a ďakujem, že si išiel so mnou."

„Za málo." privrel som oči, aby som si ten moment vychutnal ešte o niečo viac a preto sa mi asi pozeralo za ním tak ťažko. Bol som ale hrdý, že mám za otca tak úžasného človeka. Len ma mrzelo, že už išiel domov a zas budem musieť vziať všetko pevne do rúk ja. Lebo kým bol tu, mal som nejakú oporu, ale teraz to bude zas všetko na mne. Presne ako v PHPV, bude na mne aby som na nás oboch dohliadol. Odhliadnuc v tomto smere od Drexela a Evana, vždy sme mali len jeden druhého. A stále nám to stačilo. Prešli sme od začiatku spolu dlhú cestu, počas ktorej sme sa spoznali a hlavne obaja našli oporu, ktorú sme tak veľmi potrebovali. Nech už nás život postavil pred čokoľvek, zatiaľ sme všetko s prehľadom zvládli.

***

Po otcovom odchode som sa ešte potúlal po okolí, ale neprišiel som na nič. Narazil som na pár ľudí, ktorí si ma divne prezerali a to ma vlastne zahnalo späť ku Camile. Na spánok som veľmi myslieť nedokázal, prvotne som len mlčky pozeral do stropu, na ktorom tancovali tiene plameňov, ale potom som musela zaspať. Alebo som aspoň prestal na chvíľku vnímať všetko naokolo, lebo do reality ma dostal zas len zvuk, kedy niekto zavrel dvere. Malo to byť zjavne potichu, ale uprostred noci mi ten zvuk prišiel rovnako hlasný, akoby mi niekto pri hlave rozbil tanier.

Nechcel som sa prvotne pohnúť, aby som nevzbudil pozornosť nášho hosťa. Pravú ruku som ale opatrne vsunul pod vankúš, kde som mal pre každý prípad ten nôž, ktorý som zobral Camile. Zbraň, ktorú som si ráno získal som si nenechal. Nemal som nervy na to, aby som ju mal pri sebe. Na nôž som si ale trúfal. Pevne som ho zovrel v ruke a už len vyčkal na správny moment. Kroky sa v tichu veľmi zreteľne blížili k posteli a celkovo pôsobili ťažko.