TOG: Trigger

46. /Camila/

„Prečo nič nehovoríš?" opýtal sa Grayson, ja ani neviem po koľkých minútach, ktoré sme prečkali v objatí. Mala som toho na srdci veľmi veľa, ale bála som sa. Bála som sa, že ak sa ozvem, všetko za rozplynie a ja si uvedomím, že ide iba o sen. Zrazu bola celá scenéria až moc krásna na to, aby išlo o pravdu.

„Camila..."

„Mlč prosím ťa," povedala som potichu, objímajúc ho všetkou silou, akú som v sebe našla. Odkedy som sa ráno zobudila mi prišlo všetko také zvláštne, ale teraz som konečne pochopila, čo to zapríčinilo. Akoby som naozaj doslova cítila, že príde niekto, koho som vo svojom živote natoľko potrebovala. „Bojím sa, že ak sa priveľmi rozhovoríme, všetko bude preč."

„Ja už nikam nejdem zlatko. Nie bez teba," ubezpečil ma potichu, s perami tesne pri mojom uchu. Zdalo sa to také nemožné. Skutočnosť, že sa našlo niečo, čo na chvíľu zastavili tú ukrutnú bolesť, ktorá ma posledné dva dni ničila. „Veľmi ma mrzí to všetko, čím si musela prejsť. Nikdy som nechcel, aby...aby sa ti niečo stalo Camila." Bez toho, aby som od neho nejako ustúpila, som len zodvihla hlavu a opatrne mu vzala tvár do dlaní, aby sme si hľadeli do očí. No na prvý pohľad mi to prišlo, akoby som ho ani nespoznávala. Akoby výzorovo predo mnou stál niekto úplne iný, koho ale moje srdce dokonale poznalo.

Zjavne preto som sa aj napriek slzám musela na neho usmievať. Vidieť tie krásne hnedé oči, do ktorých som sa pozerala každé jedno ráno, keď som sa pri ňom zobudila...alebo si konečne opäť oživiť spomienky na úsmev, ktorý ma dostal cez veľmi veľa ťažkých dní. Bolo vlastne zlaté, ako mu pár pramienkov tých nádherne havraních vlasov postávalo do všetkých strán. Aspoň mi to v hlave oživilo obrazy z rána, kedy som prespala u neho. Vtedy mi to ani neprišlo, že sme boli stále uväznení v PHPV. Pôsobilo to, akoby sme žili proste úplne obyčajne. Pár, dvaja ľudia ktorí sa ľúbia začali spoločný život.

„Čo?" opýtal sa nechápavo, pričom som mu opatrne zotrela slzy. „Vyzerám až tak zle?"

„Si tak strašne krásny...Bože môj. Ako splnený sen." určite bol na nás komický pohľad, ale to ma vonkoncom nezaujímalo. Hlavne nie v momente, kedy sa moje ruky skĺzli na len jeho bundy, za ktorý som si ho pritiahla ešte bližšie a konečne spojila naše pery. Po toľkom utrpení som dostala svoju cenu útechy, za ktorú som bola nebesiam nekonečne vďačná. Vrátili mi totiž človeka, ktorého som ako jediného pustila k sebe až natoľko, aby ma mohol po toľkých rokoch ľúbiť rovnako, ako Mattie. Jeho pery chutili rovnako, ako som si to pamätala, čo ma upokojilo ešte viac. Aj keď ma to v spomienkach vrátilo na to hrozné miesto, už sme boli niekde úplne inde. Na ceste za slobodou, ktorú mi natoľko sľuboval a pre ktorú skoro zomrel.

„Ja viem, že teraz medzi vami vládne zjavne veľa emócií a všetkého, ale mali by sme sa pohnúť," povedal Drexel, ale ja som mala oči ešte stále len pre Graysona.

„Choďte napred. Za rohom čaká môj otec, ktorý vás určite rád uvidí," odvetil mu, ale ešte aj on stále hľadel výhradne na mňa. Preto sme si zjavne prvotne ani nevšímali, keď nás tam nechali. Konečne samých, po toľkom čase. Hlavou sa mi hrnulo toho toľko...nevedela som prísť na normálnu možnosť, ako môže teraz stáť tu predo mnou, ale bola to pravda. Naše pery boli stále len kúsok od seba a...preto som musela ešte aspoň raz túto vzdialenosť medzi nami prelomiť. Jediné, čo som chcela vnímať bol on. Tá osoba, ktorá mi natoľko chýbala a ktorej prítomnosti asi nikdy nebudem mať dosť.

„Ako?"

„Poďakuj sa Drexelovi a nášmu zapredanému zdravotníctvu," odvetil s úškrnom, ktorý som natoľko zbožňovala. Predtým som si natoľko vyčítala, že som sa k nemu od tej bane chovala hnusne ale myslím...myslím, že nám to prospelo. Teraz bolo totiž všetko absolútne dokonalé. „A ja zjavne poďakujem Evanovi, že ti zachránil život."