TOG: Trigger

9. /Camila/

„Asi sa jej moc nepotešíte, ale ocenil by som pomoc," povedal Grayson, nad čím som sa ja pousmiala. On by pomoc možno ocenil, ale ja som o ňu nestála. Nepodrezala som sa predsa len zo zábavy, ale z dôvodu, že chcem zomrieť. Dúfala som však, že to bude rýchle a menej bolestné. Takto? Cítila som sa úplne ako omráčená, bolelo dokonca keď sa ma on dotkol a to o ton hnusnom pocite zimy radšej ani hovoriť nebudem. Na ruke ma chladila dokonca vlastná krv, ktorá bola už pomerne všade. Dokonca ešte aj na Graysonovej bunde, ktorú som pevne zvierala. Ani neviem prečo.

„Aha Warnerová," povedal zrazu známy hlas, ktorý ma vlastne aj prinútil znova otvoriť oči. „Niekam ju polož, hneď som pri nej." Stačila sekunda, aby som vedela, že som späť na začiatku. Presne tu som sa po poprave prebrala a ten hlas patrí tomu bláznovi, ktorý ma sem dostal. Bože, prečo ma vtedy len nezabil? Načo som ja akože tu? Nepatrím sem. Nie som blázon, ani kriminálnik, len niekto koho komunita odmieta vypočuť. Neviem, ale ako som ležala na zemi v cele, hlavou mi preblesla myšlienka. Čo ak o tom celom niekde tam hore vie? Ak by niektorý z vládcov odhalil celé otcovo tajomstvo, samozrejme, že by zatlačil na súd, aby ma popravili a tým navždy umlčali. Takto by som totiž dokázala prehovoriť o dosť zaujímavých veciach, ktoré by mohli mať za následok pokojne aj vzburu obyvateľov. A podľa mňa nie sú tak sprostí, aby niečo také riskovali.

„Prečo si to urobila?"

„Nie je to jasné?" opýtala som, sotva ma Grayson zložil na jednu z postelí. Na neho som sa moc pozerať nechcela, ale nedokázala som odolať. Veľmi skoro som to však oľutovala. Stačilo, že si sadol na kraj postele ku mne a zhodil zo seba krvavú bundu. Videla som, ako sa mu svaly pod bielym tričkom napínajú, ale zjavne len od nervozity.

„No mne teda nie. Ja som tu, aby som ťa chránil Camila a nie ťa zachraňoval v poslednej chvíli. Nechcem ani vedieť čo by bolo, ak by som ťa našiel o pár minút neskôr."

„No čo by asi bolo múdra hlava?" opýtala som sa so smiechom, ale aj ten bol vlastne len nútený. Dokonca ešte aj ten smiech ma nesmierne bolel, takže som radšej znova privrela oči. Musela som istým spôsobom ešte stále premáhať slzy, ktoré mi však už netiekli v takom množstve, ako doteraz. Nedokázala by som však poprieť strach. Už som tu síce bola, toho chlapa ako-tak poznám, ale aj tak ma desil. A pre niečo o to viac, že tu teraz bol aj Grayson.

„Takže čo máme za problém?" opýtal sa zrazu ten chlap, až ma z jeho hlasu striaslo. V momente mi pripomenul chvíľu, kedy som ho vtedy tesne po súde uvidela prvýkrát.

Ja som na neho len bolestne zagánila a vystrela k nemu ľavú ruku. Kožu som mala naozaj nepekne rozrezanú od žíl na zápästí, až takmer po lakeť. Pri zápästí mi to vyzeralo asi najhoršie, ale zas...možno ak by nebolo toľkej krvi, nevyzeralo by to až tak hrozne. Bolesť som však pri vystieraní ruky cítila hroznú. Akoby mi niekto doslova trval od seba kožu, alebo samotné mäso pod ňou.

„Bože môj," dostal zo seba ako prvotnú reakciu a sadol si ku mne, len kúsok ďalej od Graysona. „Musí to poriadne bolieť, čo?" Prikývla som, na čo mi jedna osamelá slza stiekla po ľavom líci. Chcela som proste kričať. Nie od bolesti, ale zúfalstva. Odtiaľto asi cesta von inak ako smrťou aj tak nevedia, tak prečo ma nenechajú?

„Nechajte ma prosím na pokoji. Ja chcem zomrieť," dostala som zo seba hádam s vypätím všetkých síl, ale to som už slzy neudržala. Nechala som im voľný priechod, až som neudržala ani vzlyk, ktorý sa mi dral do hrdla. Pocit, že sa zadusím ak sa poriadne nevyplačem bol takmer neznesiteľný. Každý jeden nádych bolel, akoby ma niekto poriadne zbil a dokopal k tomu.