TOG: Trigger

6. /Grayson/

„Tak? Je to tu o niečo lepšie?" opýtal som sa, zatiaľ čo som vstal z tej pekelnej stoličky. Ja neviem či tu slovo komfort nikomu nič nehovorí, ale stačí, že som na nej sedel pol hodinu, už som si necítil zadok. Moc som nechcel, aby už išla Camila sem hore, ale nemal som na výber. Ako slečinka povedala, tak muselo byť. Ja neviem čo chcela dosiahnuť svojim vystupovaním a tak, keď každý vie, ako to je. Nebola by tu a nikto by nemal pred ňou rešpekt, ak by ju Carley nedával každú noc.

„Ani nie. Cítim sa ešte stiesnenejšie."

„Cela je ale väčšia," odpovedal som a podišiel ku dverám. Aj tu bola v nich taká tá zamrežovaná škára, takže som na ňu pekne krásne dovidel. Nevylihovala si na posteli nejako nadšene, to som musel uznať. Ale tak čo by som aj mal očakávať? To dievča, nie je na toto stavané. Hej, možno sa hrá na silnú a, že ju to neraní, ale nie je to tak. Ak by bolo, dnes poobede by neplakala a hlavne nie predo mnou.

To ma aj priviedlo k myšlienke, že by som ju vzal niektoré ráno von. Akože naozaj. Keď sme sa o tom ráno bavili nemyslel som to seriózne, ale asi by jej to len prospelo. Viem, že to tam nie je nič moc, rovnako viem, že celá tá tmavá atmosféra pôsobí depresívne, ale predsa len je to iné prostredie. A niekedy vás naozaj dokáže upokojiť aj pohľad na Saturn a jeho krásny prstenec. No...nemyslite si, že je ho vidieť neviem ako do detailov. Je to skôr len ako nejaký vzdialený obraz, ale dosť veľký, aby ste rozoznali o čo ide. Ja neviem ako sa to mohlo za tie roky v tom vesmíre tak rozhádzať, ale aby sme takmer úplne prišli o mesiac, je hlúposť. Dnes, ak máte šťastie ho zazriete len ako maličkú hviezdu a aj to nie stále. Mars a Jupiter, ktoré sú ešte pred Saturnom zas človek uvidí len raz za niekoľko desaťročí. Kvôli nedostatku svetla zo slnka, sú takmer stále skryté. Zem sa otáča okolo slnka maximálne pomaly, takže tieto planéty je vidno naozaj len v jeden špeciálny deň. Dosť kruté, čo vám poviem. Hlavne, ak žijete v tejto dobe. Stále zima, často už nie je teplejšie ako desať stupňov, aj keď štandard sa určoval na dvadsať. Áno, bývalo to tak, ale...všetko ide do záhuby.

„Občas si nechcem ani predstaviť, koľko atómových bômb muselo byť na tých raketách, ak sa celý vesmír takto sprehádzal."

„Málo ich určite nebolo." nepáčilo sa mi už len to, že som tu nemal súkromie. Na pomerne dlhej chodbe bolo dosť cieľ samozrejme, že každý jej obyvateľ mal aj osobnú stráž. Možno som mal divný pocit len preto, že som nikoho nepoznal, alebo...neviem. Boli sme v podstate len o poschodie nižšie, ako sídli Carley, takže asi aj to mohlo byť vo veci. Predsa len sme včera skončili na úplne spodnom pochodí, čo bolo dosť ďaleko.

„Ešte stále si si nerozmyslela to s jedlom?" nadhodil som tak na zmenu témy. „Celý deň si nič nejedla. Musíš byť hladná."

„Nejedla som už štvrtý deň," opravila ma po chvíľke. Lebo jej to akože aj treba, že? Aj tak je dosť chudá a nieto ešte, aby mi tu držala hladovku. Je pravda, že ani ja sám som toho dnes do seba veľa nedostal, ale to bolo prevažne od nervov. Nemyslel som si totiž, že by som niekoho dostal na starosť takto skoro. Ešte ani riadne neviem ako to tu všetko chodí a už mám vlastného väzňa?

„Ale takto to nepôjde, to ti je dúfam jasné."

„Nemôžeš ma nútiť jesť."

„Môžem," odfrkol som, na čo sa ona posadila. Oči sa nám nejakým zázrakom v momente stretli, nad čím som sa vlastne len pousmial. Ako tak po mne zazerala a vlasy jej postávali pritom na všetky strany. Bola celkom zlatá, aby som pravdu povedal. Troška mi vadil ten jej skleslý výraz, ale nemôžem vlastne ani čakať nič lepšie, alebo veselšie. Je asi dobre, že sa takto drží. Vzhľadom na jej vek a všetko, by som čakal, že bude plakať odkedy sa zobudí, až kým zas nezaspí. Aj keď je tomu už mesiac.

„Nič nemôžeš. Si nikto."

„Ty si ešte menej, ak sa to tak vezme," ohradil som sa a radšej sa vrátil na miesto. Podľa mňa by mala byť rada, že dostala práve mňa. Zostalo vo mne ešte aspoň trocha ľudskosti, aby som sa k nej správal normálne. A vlastne by mala byť rada aj, že je tu hore. Má väčšiu celu, záchod s umývadlom a dokonca možno aj lepšiu posteľ. Neviem ako vezme zajtra spoločnosť ostatných, ale to asi sám nevydedukujem.

„Už som myslel, že ani neprestanete kecať Black," zakričal na mňa niekto cez celú chodbu. „Prečo sa s ňou akože bavíš?"

„Aby som nebol suchár, ako vy ostatní," zakričal som späť a klesol na stoličku. Vlastne som si ju otočil, aby bola opierkou k cele a tak si na ňu obkročmo sadol. Chcel som si aspoň podľa možností trocha oprieť bradu o opierku. Asi bolo na mne už dosť viditeľné, že som nespal takmer celých dvadsaťštyri hodín.

„Dávaj si pozor na jazyk, áno? Sopliak jeden." mal som to brať asi ako urážku, ale ja som nad tým len mávol rukou. Nemusel som sa vlastne ani pozrieť za hlasom aby som vedel, že každý jeden strážnik pozeral na mňa. A čo ak som mladý? To ešte predsa neznamená, že by som mal mať menej rešpektu, ako oni. Sme na rovnakej pozícii.

„Ráno ťa budím Camila, takže si už zalez spať."

„Umri." ozvalo sa ako odpoveď, čím pobavila celú chodbu. Však ako myslí. Môžeme sa zahrať.