TOG: Trigger

11. /Camila/

„Dnes sa už tej spoločnosti nevyhnem?" opýtala som sa trocha váhavo, zatiaľ čo som kládla nohu za nohou. Presne ako som chcela, sme prišli skoro ráno von, ale...úprimne? Čakala som niečo iné. Niečo, čo mi dodá aspoň trocha nádeje a nie vysoké steny, ktoré mali v sebe miestami nejaké malé obdĺžnikové diery, ani neviem načo. Hore sa klenul aj nejaký ten ostnatý drôt, takže šanca na útek by bola naozaj minimálna.

„Nie. Ani včera si nemala len tak vylihovať, ale zľutoval som sa," odpovedal Grayson neprítomne. Podľa mňa sa ten včerajší incident podpísal pod našu komunikáciu, lebo sa nejako nikomu nechcelo rozprávať. Cítila som sa dosť trápne. Ani nie preto, že tam bol so mnou, ale proste...hovorila som o niečo, o čom som nemala. Nikto nemal vedieť, že sa na nejakých čipoch niekedy pracovalo. Vlastne...na vývoji prvého som sa podieľala aj ja sama. Bol to taký malý experiment, ktorý sme nakoniec otestovali na potkanovi. Škoda, že po dvoch hodinách ten čip doslova explodoval a no...ten nešťastný potkan s ním.

„Tie čipy..." začal po chvíľke, akoby mi doslova čítal myšlienky. „Naozaj žiadne nie sú? Carley znel veľmi presvedčivo, keď o nich hovoril."

„Nič, čo si komunita myslí nie je skutočnosť. Počula som už toľko špekulácií, že klony dávno existujú a ja neviem čo, ale je to proste smiešne. Prečo by pre Boha tajil niečo, za čo by dostal horibilnú sumu peňazí a tým by nás do konca života zabezpečil? Rodinu vždy dával na prvé miesto, tak prečo by to neurobil?" mne to prišlo celé neskutočne smiešne. Do konca života by nemusel hnúť prstom, ak by dostal tie peniaze. Mali by sme všetko, ale proste...žiadne klony nie sú. Presne ako som hovorila, celý projekt zostal len na papieroch, alebo v zakódovaných šifrách.

„Dobre, klony nie sú, ale čipy ešte existovať môžu. Viem, že o tom asi nechceš hovoriť, ale musím vedieť čo najviac. Inak ti nedokážem pomôcť." divila som sa, že mi nedal putá, ale na druhej strane ma to aj tešilo. Aspoň som mala voľnosť, ktorú som sa rozhodla aj využiť. Po pravici som mala nižšie steny, ktoré vlastne vo vnútri tvorili akési bludisko. Tiež mali v sebe akési otvory, ktoré mi teraz prišli vhod, lebo som sa mohla pomocou nich pustiť do šplhania. Skôr, akoby stihol Grayson vôbec zareagovať, som vyliezla dosť vysoko, aby ma nemohol stiahnuť dole.

„Čo to dopekla robíš?!" skríkol na mňa, ale ja som sa ani neobzrela. Len som sa šikovne vyšvihla ešte vyššie a bez nejakého pocitu strachu mierila úplne hore. Tieto nižšie steny nemali na vrchu žiaden drôt, takže mi nič nebránilo. Vietor vo vlasoch mi pripomenul časy, kedy som takto bez starostí lozila budovy v meste so svojimi priateľmi. Časy, kedy som bola ešte malé decko, bez nejakých problémov.

„Ak sa nebojíš, poď za mnou."

„Ani ma nehne. Nie som nejaký Spiderman."

„Kto?" opýtala som sa prekvapene, zatiaľ čo sa vrchol stále len približoval. Konečne som sa cítila tak strašne slobodne, ako už dávno nie.

„Spiderman. Vraj to bol nejaký komixový super hrdina, ktorého poštípal rádioaktívny pavúk, od ktorého získal schopnosti. Vedel takto loziť po stenách, vystreľovať pavučiny a nosil takú červeno-modrú kombinézu. Natočilo sa o ňom aj pár filmov." znelo to celkom fajn, aj keď ja som nikdy na takéto veci nebola. Musela som však uznať, že niektoré filmy z minulosti stáli naozaj zato. Hlavne z doby, čo neboli tesne pred katastrofou, ale pár rokov ešte predtým.

„Nebuď bábovka a poď za mnou," zakričala som mu a aj napriek bolesti v ruke, som sa zas vytiahla o kúsok vyššie. „Ak by tu bol Matthew, ten by za mnou poliezol." Dúfala som, že ak ho týmto podpichnem, dá sa nahovoriť a príde za mnou. Nech na neho len pekne žiarli. Nehovorím, že je to správny prístup, ale...teoreticky, aj prakticky by mal na čo.