TOG: Trigger

55. /Camila/

„Camila na čo sa to chystáš?"

„Poviem ti len toľko, aby si zbytočne nehovoril," šepla som, sotva sa za mnou zavreli dvere. V momente som sa prikrčila, aby ma niekto náhodou neuvidel a tak sa pobrala ďalej. V malej kontrolnej miestnosti nemal byť nikto, takže tam som si plánovala rozložiť hlavné stanovisko. Stačí, ak sa dostanem do jedného z počítačov a budú nahratí. Viem celý systém ovládať oveľa lepšie a poznám kódy takého rozsahu, o akých by sa im ani nesnívalo. „A ak hovoriť budeš, len so mnou a takou intenzitou, aby ťa nikto iný nepočul JOEY, jasné?"

„Jasné Camila." s úsmevom som pokrútila hlavou a chrbtom sa pritisla ku stene. Vedel, že mi má otvoriť dvere, takže ja som nemusela robiť nič viac, ako vyčkať kým tak urobí. Zámok ale povolil dosť rýchlo a po chvíľke som už bola v bezpečí za nepriestrelnými dverami. Miestnosť sama o sebe bola celkom maličká, akurát veľký panel nielen s klávesnicou, ale aj kopou iných tlačítok, veľká obrazovka na celej stene, stolička aby som nemusela stáť a...to bolo vlastne všetko. Nad hlavou mi svietilo chabé modré svetielko, ktoré pôsobilo nesmierne chladne.

„Pomáhal si im doteraz s niečím?"

„Nie. Neaktivovali ma, až teraz ty." prikývla som, aj keď ma nevidel. JOEY nefungoval na spôsob kamier, ktoré by snímali okolie. Mal len svoje senzory, ktoré mu pomáhali a boli jediný spôsob, ako mohol vedieť, čo sa v laboratóriu deje. S otcom sme uznali, že tak to bude lepšie. Nechceli sme všade kamery, pre prípade, že by sa nám niekto nabúral na server. To by mohlo byť potom veľmi, ale veľmi nebezpečné. „Po preskenovaní svojej databázy, ale môžem potvrdiť, že prišlo k môjmu čiastočnému poškodeniu. Vymazali mi kódy na automatický reštart hlavného počítača a rovnako aj jeho prístupové heslo."

„Cez dvere sa ale ešte stále vieš dostať do hlavnej miestnosti, však?"

„Áno Camila." tak aspoň to. Počítač by som odtiaľto aj tak odpojiť nevedela. Možno do miery, aby si mysleli, že ide o nejakú chybu a vypli ho sami. To by som mohla využiť a dostať sa k nim. Lebo ak bude vypnutý, vypnú sa aj všetky poplašné zariadenia. Nebudú ma počuť prichádzať, ani keby som išla priamo cez inak zakázané zóny. „Viem ťa dostať do ktorejkoľvek časti. Stačí povedať."

„Máš ešte záznamy z poslednej otcovej práce? Proste úplne poslednú vec, ktorú robil ešte on?"

„Prehľadávam databázu," odpovedal, načo som si ja konečne sadla na stoličku. Bolo zvláštne po takej dobe zas sedieť pri niečom, čomu dokonale rozumiem. Všetko bolo zrazu v mojich rukách. Stačilo aktivovať systém a pustiť sa do práce. „Operáciu nemôžem dokončiť. Nejaké heslo blokuje prístup k informáciám starším ako dva týždne."

„Dopekla," zamrmlala som si popod nos. Ak by som prišla na to, čo presne otec robil v ten osudný deň, možno by ma to naviedlo k veci, ktorú skúmali teraz. Aj bez toho, aby som sa išla pozrieť mi bolo jasné, že chlap za hlavným počítačom je ten istý, ktorý ma chcel na svoje pokusy. „Tak mi hoď na obrazovku všetko, čo bolo otvorené posledné dva týždne. Každý súbor, alebo každú zmenu kódu. Všetko, čo sa vymyká štandardu, ktorý sme ti zadávali ja s otcom." Občas sme mali popravde dosť veľký problém. Otec kódoval svojim spôsobom a ja tiež svojim. No a nastali situácie, kedy sa naše spôsoby kódovania veľmi líšili a JOEY potom nevedel dáta poriadne spracovať. Musela som sa teda naučiť všetko zapisovať takmer na vlas rovnako ako otec, aby sme nemuseli všetky súbory ukladať v dvoch rôznych spôsoboch.

„Našiel som celkovo sedemtisíctridsaťdva riadkov, ktoré boli za túto dobu prepísané. Mám ich zobraziť všetky?"

„Uprednostni tie, ktoré boli prepísané úplne. Potom sa sústreď až na detaily." počítač bežal presne tak, ako by mal, takže aspoň jedna dobrá správa. Stačilo mi pár kliknutí, aby som sa dostala k zložkám, ktoré potom JOEY rozlúskol za mňa a zobrali mi kódy. Dlhé riadky písmen, čísel, alebo znakov z ktorých každý jeden plnil špecifickú funkciu a držal všetko pokope. Stačilo by, keby chýba jedna jediná bodka a rozpadla by sa nám celá práca.