TOG: Trigger

2. /Camila/

V momente, kedy mnou trhlo, akoby som sa poriadne naľakala, som sa vlastne aj automaticky posadila. Lapajúc po dychu som sa obzrela naokolo seba, ale prostredie bolo neznáme. Akési obyčajné plechové steny, na ktorých však jasne žiarili oranžové neonky. Ony boli vlastne aj ako zdroj jediného svetla, ktoré mi pomohlo sa zorientovať. Všade naokolo som mala nejaké postele, no iba na jednej z nich niekto ležal. Vyzeralo to na muža, asi tak v strednom veku. Ležal bez pohybu, napojený na podobný monitor, ako býva bežne v nemocnici, zatiaľ čo ihla od infúzie mu končila niekde v pravej ruke. Podľa toho, čo som videla, keďže nebol vôbec ďaleko, mal obviazanú hlavu a pod okom naozaj nepeknú modrinu.

„Rád vidím, že si konečne hore." sotva odzneli tieto slová, som sa v momente obzrela okolo seba. Neďaleko postele, na ktorej som posedávala, stál nejaký muž. Hnedé oči, hnedé vlasy, biely plášť...ON! Bol to predsa ten, ktorý ma mal zabiť, tak prečo...prečo do pekla nie som mŕtva? Predsa ma tam pred sudkyňou a celým tým bohovským obecenstvom uspal, tak kde sa stala chyba? Ja som tu už byť nemala.

„Oklamal ste ich?" opýtala som sa na rovinu a radšej si ľahla späť. Hlava sa mi nemálo motala, až som mala pocit, že sa vyvraciam priamo na mieste. Až vtedy som si všimla, že aj do mňa cez infúziu tlačí nejakú ich hnusnú chémiu. Možno mi tým len pomáhal, ale radšej by som mu asi veriť nemala. Hlavne teda nie potom, ako zlyhal pri mojej poprave.

„Čiastočne," odpovedal tajomne, zatiaľ čo sa posadil na kraj postele. „Prvú látku som ti pichol presne podľa pravidiel. Uspal som ťa, ako som mal, no zámena prišla až potom. Namiesto daného pankurónia si dostala len niečo na uvoľnenie svalov, čo ti zároveň aj spomalilo pulz, takmer na kriticky nízke hodnoty no a potom už len stačilo zameniť chlorid draselný troškou fyziologického roztoku, ktorý ti nemal ako uškodiť."

Nechápavo som nad tým celým len pokrútila hlavou, zatiaľ čo som sa na neho zahľadela. Tak jeho súd povolá, aby vykonal môj trest smrti a on ma zachráni? Riskuje, že mu na to prídu, riskuje vlastne podľa mňa vlastný život, ale predsa to urobí? Však ma ani nepozná, v živote ma nevidel, ale predsa zamenil injekcie, len aby ma udržal nažive?

„Neboj sa, keď som ťa vyhlásil za mŕtvu, nikto sa neobťažoval presviedčať sa. Boli podľa mňa radi, že to celé skončili."

„Prečo ste ma zachránil?" opýtala som vlastne celkom priamo. Načo by som okolo toho aj zbytočne robila drámu? Nech mi proste odpovie, aby som vedela na čom som a...poprípade začala vymýšľať plán, ako sa od neho dostať čo najďalej. Podľa mňa čím skôr sa vyparím z mesta, tým lepšie. Neďaleko predsa sídlia iné komunity, ktoré by ma medzi seba podľa mňa prijali. Stačilo by požiadať o azyl a určite by som ho dostala.

„Bol to rozkaz zhora."

„Zhora?" nechápavo som pokrútila hlavou, čo ale nespravilo nič dobré. Hlavu som mala ešte viac, ako na kolotoči a tak celkovo som bola ešte pomerne unavená. Akoby ten liek, čo mi pichol ako prvý ešte úplne nevyprchal. No možno to bolo aj dobre. Ak sa budem tváriť, že som unavená, možno naozaj odíde.

„Všetko sa vyjasní neskôr," odpovedal po dosť dlhej chvíli ticha a zrazu vstal. „Ešte si teraz oddýchni a potom sa dozvieš všetko potrebné."

Chcela som niečo povedať, ale radšej som zostala mlčať. Sledovala som ho, ako ešte išiel skontrolovať toho muža, no potom som už moc nič nevnímala. Oči som ospalo uprela na krivky monitoru, na ktorý som bola vlastne pripojená aj ja. V tejto situácii to bolo vlastne niečo nesmierne fascinujúce. Bol to znak, nejaký ten dôkaz, že som naozaj ešte stále nažive. Aj napriek tomu, že ma odsúdili na smrť ešte stále žijem.