TOG: Trigger

31. /Grayson/

Boli sme vlastne v pasci, lebo z oboch strán na nás niekto číhal. Nebolo mi vôbec jasné, čo sa zas deje, alebo prečo by mal po nás niekto strieľať. Vedel som ale, že nech by sa dialo čokoľvek, musím chrániť Camilu. A pokiaľ to pôjde, dostať ju na slobodu. Možno, ak by som dostal preč len ju a toho jej kamoša, nebolo by to také nápadné. Ja by som potom dal skrátka výpoveď, alebo by ma Carley rovno vyhodil a bolo by.

„Počúvaj ma!" prikázal som jej a otočil jej hlavu smerom ku mne. „Nebudeš sa teraz starať o Evana, dobre? Dostanem vás dvoch von a my sa k vám potom pridáme. Možno sa nám takáto šanca už nenaskytne a ja potrebujem vedieť, že budeš v poriadku." Rázne nad mojimi slovami pokývala hlavou, čo ma ale neobmäkčilo. Namiesto toho som ju len v rýchlosti konečne pobozkal a mohlo sa ísť na vec. Veľmi ma mrzelo, že sa posledné dva týždne k sebe správame ako cudzinci, ale vonku sa to zas hádam dá do poriadku.

Milesovi som kývol hlavou, aby sme to skúsili sprava, ale...keď sa odtiaľ ozvala ďalšia streľba, zneistel som. Obaja sme mali síce zbrane, ale to ešte nič neznamenalo. Hlavne nie, ak sme mali pri sebe Camilu, ktorú by sa nebál nikto zastreliť. Tu sú väzni predsa považovaní za ešte menej, ako je odpad. Ak jeden umrie, privedú ďalšieho. Také jednoduché a kruté v jednom. 

Keď ale zostalo následne ticho a jediné, čo sa ním ozvalo boli kroky, znova som dal pokyn, aby sme sa pohli. Camilu som strčil za seba, aby nebola moc na očiach a kopol do dverí, nech sa lepšie pootvoria. Prvotne nebolo nikoho vidno, ale skôr, akoby sme my padli na zem mŕtvi ich Miles dostal dvoma presne mierenými guľkami do stredu čela. Ja som si so zbraňou ešte stále neveril, ale posledné dni som pristúpil na to, že ju budem mať pri sebe.

„To boli chlapi z hlavného laboratória komunity. Otec...otec s nimi spolupracoval," povedala Camila, sotva sme zastali nad dvoma telami. Na chrbte čiernu uniformu zdobil akýsi potkan s červenými očami a dlhými pazúrmi, ktorý bol známy aj mne. Minule mi spomínala, že u nich jej otec začínal a až potom sa pustil na vlastnú dráhu.

„Myslíš, že hľadali teba?"

„Nemôžu ma nájsť Grayson. To by bol koniec." spôsob, akým mi pozrela do očí hovoril za všetko. Naozaj sa ich bála. Alebo možno skôr toho, čo by bolo ak by ju našli. Preto sme sa radšej aj pobrali ďalej, aby nás tu znova niekto neprekvapil. Chodbami sa aj naďalej ozývala streľba, no ku schodom sme došli bez nejakých problémov. Miles sa ponúkol, že pôjde prvý, takže ja som pred seba pustil Camilu, aby sme ju tak lepšie chránili. Behalo mi hlavou, či o tomto celom Carley vie, alebo či prekvapili aj jeho. Od neho by človek čakal, že ich sem len tak pustí, ale zas...prečo by riskoval, že sa Camile niečo stane? Mohol si ju pokojne len dať odviesť k sebe a odovzdať im ju.

„Tu máš, obleč sa," povedal som jej vyzliekajúc si vrch uniformy. Predsa ak bude mať na sebe takúto bežnú farbu, je menšia šanca, že by si ju všimli. A vsádzal som hlavne na to, že teraz nebude vchod, kadiaľ prišiel Miles nikto strážiť, takže ich v pohode dostanem von. Schody nás vlastne v pohode zaviedli dole, ale od dverí nás delila ešte veľmi dlhá hlavná chodba. Kartu od zámku som mal pri sebe ako každý, no...nemohol som ísť už s nimi. To by bolo moc podozrivé.

„Camila teraz ma počúvaj. Touto kartou sa dostanete von aj cez tieto dvere, ale aj cez bránu, hej? Nebudete sa obzerať, ale bežať ako rýchlo len budete vládať zlatko. O mňa a Evana sa nemusíš báť, za pár dní ťa nájdeme, dobre? Zatiaľ zostaňte niekto spolu." hovorilo sa mi veľmi ťažko, hlavne keď som videl slzy v jej očiach, ale nemohol som inak. Ak budem vedieť, že je v poriadku a slobodná, ľahšie sa mi bude postupovať ďalej.