TOG: Trigger

41. /Evan/

„Nie som si istý, či by som sa ti mal poďakovať za tvoju neschopnosť, ktorá ma jej konečne zbavila, alebo ťa potrestať za jej smrť drahý Mark," prehovoril Carley, čo som sa ja ale snažil nevnímať. Bolo niečo krátko po piatej ráno, keď si ma dal Drexel zavolať, no nemal som dosť času, aby som všetko spracoval, kým prišiel tento tu. Proste...už keď ma budili tak skoro so slovami, že ma volá práve Drexel som vedel, že sa niečo stalo. Modlil som sa ale, aby išlo o dobré správy a nie slová, že Camila aj napriek všetkému zomrela. Pritom posledné dva týždne odkedy som nám bol pozrieť únikovú cestu išli bez problému. Jej stav sa stále zlepšoval, Drexel mi natoľko sľuboval, žeby sa mala čoskoro prebrať a teraz...všetko bolo v troskách. Ja som ešte stále ako úplný úbožiak kľačal pri posteli držiac ju za ruku a plačúc, akoby sa mi naozaj zrútil celý svet.

„Urobte ako uznáte za vhodné pane, no jej osud to už nezvráti. Robil som všetko čo som mohol, ale sám viete, že nebola v dobrom stave, keď sa sem dostala."

„Môže mi byť jedno, ako skončila. Akurát to teraz budem musieť nejako vysvetliť tomu chlapovi, ktorý javil až enormný záujem." mal som chuť zabiť ho. On ju sem dostal, kvôli nemu zomrela a ešte má chuť sa na tom baviť? Neviem či ten chlap nedokáže cítiť bolesť, ale ja...ja som ju teraz cítil asi za každého v miestnosti. Proste som si pripadal, akoby mi už po druhé v mojom živote niekto bez ľútosti vyrval srdce priamo z hrude. Dával som do nej toľko nádejí a zrazu je všetko preč. Prišiel som ešte aj o poslednú osobu, pre ktorú som bol ochotný bojovať.

„Ak chceš, vypitvaj si ju, alebo jej telo len pokojne spáľ. Nikto z vonka sa nesmie ale dozvedieť, že nejaký klon niekedy žil. A hlavne tak dokonalý, akým Warnerová bola."

„Toto je vaše posledné zbohom?" podpichol ho Drexel, pričom som sa ja odvážil zodvihnúť hlavu. „Mal som pocit, že bola pre vás omnoho vzácnejšia."

„Nedokázala mi dať to, čo som po nej chcel, špinavo ma oklamala, tak čo viac by som mal povedať? Mala by mi ďakovať, že som ju nezabil hneď," odvrkol hnusne, pričom na ňu pozeral rovnako odpudivo. Akoby fakt ona mohla za všetko, čo sa jej stalo. Ten chlap si podľa mňa myslel, že Camila si tento život vybrala sama. Dobrovoľne ešte k tomu.

„Mal ste to urobiť," prehovoril som zachrípnuto. „Aspoň by ste ju ušetril od mnohej bolesti." Pohľad som mal zastretý slzami, ale videl som na celú scenériu dosť jasne. A to bol asi ten problém. Emócie mi nedovolili triezvo premýšľať, aj keď to by bolo v tejto situácii to najlepšie. Ja som mal ale myseľ plnú žiaľu, bolesti a hnevu.

„Ty už o tom len niečo vieš Evan. Sám by si si zaslúžil zdochnúť pomalou a veľmi mučivou smrťou."

„Tak prosím," nabádal som ho ešte stále držiac Camilu za pomerne studenú ruku. Nemohol som si ale nepovšimnúť, že aj všade okolo nás je akási zima. Doslova ma ovanula aj hneď, ako som vkročil dnu a nieto ešte teraz, keď už som tu istý čas bol. Ale možno som si to len nahováral. Všetko naokolo mňa sa zdalo zrazu oveľa temnejšie, osamelejšie a tým pádom aj chladnejšie.

„Dám ti čas, aby si ju oplakal. Aby si si nemyslel, že som bezcitný hajzel." otvoril som ústa, že ešte niečo poviem, ale keď sa len uškrnul a otočil sa na odchod, vzdal som to. Nechal som bolesť, aby nado mnou úplne prebrala vládu a keď sa nikto nepozeral, rozplakal som sa ešte viac. Úplne som sa poddal svojim emóciám, dokonca som vykríkol, aby som tak nejako utíšil svoju bolesť, ktorá ale neustávala. Stále sa len stupňovala, až som si pripadal, akoby som bol zas pätnásťročný chalan, ktorý sedí na upršanej ulici s krvavým telom mladej dievčiny v náručí.

„Mrzí ma, že som ti nedokázal pomôcť," zašepkal som a pritiahol si jej ruku k perám. „Dúfal som, že aspoň ty ma podržíš nad vodou po tom všetkom, čím som si v živote prešiel. Myslel som, že...že spolu možno jedného dňa dobyjeme svet a pomstíme sa každému, kto nás trápil a ničil nám život. Camila prosím ťa...prepáč mi všetko zlé, čo som ti kedy urobil, alebo povedal." Počul som, ako sa mi láme hlas a preto som vlastne aj skončil a radšej ju pobozkal na hánky. No keď som znova zodvihol hlavu, Drexel už stále pri nás. Našťastie bez gardy a samotného Carleyho.