TOG: Trigger

18. /Camila/

„Takže tu bývaš?" opýtala som sa trocha neisto, keď sme zastali na akejsi chodbe, kde bolo veľa dverí. Grayson po mňa naozaj prišiel o niečo skôr, takže som bola maximálne rada. Celý deň som vlastne preležala pri Evanovi, ktorému ale do reči nebolo. Len mlčky ležal pri mne, kde tu ma začal len tak hladiť po chrbte, čo mi ale veľmi vyhovovalo.

„Hej. Nie je to síce nič moc, ale nemôžem si sťažovať."

„Dosť si ma ráno prekvapil, keď si poprosil Evana o pomoc." celý deň som si vlastne lámala hlavu nad tým, či bol naozaj tak zúfalý, že ho poprosil o pomoc, alebo či v tom bolo niečo iné. „Keď si bol tak proti nemu...no nečakala som to proste."

„Ani ja sám som si nikdy nemyslel, že na to budem odkázaný. No ak sa na to pozrieš z mojej perspektívy, povez mi, čo som mal robiť? Nemohla si byť bez dozoru a takto som si bol istý, že sa ti nič nestane." odtlačok jeho ruky nám pomerne rýchlo umožnil, aby sme mohli vojsť dnu, kde sme mali už naozaj nerušené súkromie. Bolo mi jasné, že som tu načierno a ak nás niekto prichytí, sme v koncoch, ale on na tom trval. A ja som nemala silu odmietať. Trocha si posedieť v teplom kúpeli bolo vlastne veľmi lákavé, takže by som bola aj sprostá, ak by som v tomto stave odmietla. Ešte aj po celom preležanom dni som sa sotva vládala pohnúť a dovliecť spolu s ním sem.

„Máš to tu celkom útulné." síce troška tmavé, ale myslím, že by som tu v pohode dokázala žiť. Taký malý, jednoduchý byt, ale predsa všetko, čo človek potrebuje k životu. Pokojnému životu, aby som bola presná.

„Na to, že sem chodím len prespať to stačí. Aby som bol úprimný, je mi lepšie tam s tebou."

„Takže sa radšej budeš tlačiť so mnou v tej malej posteli v hnusnej cele, ako keby si mal spať tu?" opýtala som sa so smiechom a vyzliekla si jeho sveter. Už len to príjemné teplo, ktoré ma ovanulo bolo na nezaplatenie. Prijala by som to takto stále. A hlavne, keď si idem ľahnúť. Niekedy mám fakt pocit, že cez noc zamrznem a ráno sa potom ani nezobudím.

„To som zas nepovedal. Spánok je iná kategória," opravil ma a zatiaľ, čo ja som stála ešte stále na jednom mieste, on vošiel pravdepodobne do kúpeľne a pustil vodu. Hneď ako prišiel mi povedal, že sa nemôžeme zdržať dlho, takže som sa nedivila, že sa ponáhľa. Prišlo mi aj troška divné, že sme takto sami u neho doma, ale...neviem. Aj dnes som mala vlastne čo robiť, aby som na neho nemyslela každú možnú minútu. Hlavu som mala proste plnú toho, ako som sa pri ňom ráno zobudila, ako sme vedľa seba zaspávali, alebo už len samotný moment a pocity, keď som mu dávala pusu na čelo. Nedokázala som prestať myslieť na to, aká som bola vtedy šťastná.

„Jedla si dnes niečo?"

„Nie," odpovedala som potichu a síce nesmierne bolestivo a stuhnuto, ale prešla som k posteli, aby som si mohla sadnúť. „Na jednej strane to bolo moc ďaleko a na druhej som nemala chuť."

„Lebo ak si hladná, niečo ti urobím, kým budeš vo vani." pokrútila som hlavou, aj keď trocha hladná som bola. Nedokázala som si však zároveň predstaviť, že by som mala niečo zjesť. Žalúdok sa mi dvíhal, sotva som si vybavila udalosti včerajška. A fakt nerada by som mu tu ovracala stôl, alebo niečo iné.

„To si aj predtým bola takáto? Lebo keď hej, tvoja mama sa určite tešila, že musí variť pre menej osôb."

„Nebola som takáto. Jej jedlá som do seba stále tlačila, akoby mal prísť za chvíľu koniec sveta." prišlo mi síce smutno, keď spomenul mamu ale musela som sa zasmiať. Ja viem, že na mne asi nevidno, že rada jedávam, ale je to tak. Proste mám šťastie a nepriberám, ako niektorí.