TOG: Trigger

49. /Camila/

Nečakala som, že sa preberiem ešte skôr, akoby som už naozaj bola späť v PHPV. Keď som ale ešte v šere rozoznala steny kanalizácie, prebehol mi mráz po chrbte. O to viac ma asi vydesila aj skutočnosť, že ma stále mala tá hnusná holohlavá gorila. Nedbalo si ma len prehodil cez plece, ako vrece zemiakov, čím mne vlastne len priťažil. Sotva som totiž otvorila oči, ma tak strane rozbolela hlava, až som ich radšej zas privrela. Strašne ma ale pri jeho ťažkej chôdzi natriasalo, z čoho sa mi len dvíhal žalúdok.

„Hej," sykla som zachrípnuto a odpľula si. Skoro som trafila jeho nohu, ale...škoda, že len skoro. „Hej!" Zvýšila som hlas, keď mi po prvé nevenoval pozornosť a dokonca hu buchla zviazanými rukami do krížov. Silu som moc nemala, čiže bolesť zjavne nepocítil.

„Mlč!" zahriakol ma veľmi rýchlo a hlavne hnusne. Nemal zjavne náladu na moje reči. Ja som ale nemala na výber. Musela som použiť všetku silu, aká mi zostala, len aby som sa vyslobodila. Ak by ma totiž zaviedol späť, už by som neušla. Nedokázala by som druhýkrát takto oklamať každého. A hlavne bez pomoci niekoho zvnútra. Preto som sa aj v momente rozkašľala, akoby som zas potrebovala vypľúvať krv, ale...bola to len zásterka. Dúfala som, že ak budem hrať presvedčivo, pomôžem si.

Modlila som sa, aby zastal a položil ma na zem, ale trvalo mu to sakramentsky dlho. Dolu hlavou som doslova cítila, ako sa mi do nej hrnie stále viac krvi, čo bol fakt hnusný pocit. Až som v prvom momente, kedy ma zhodil z pleca ani nevedela, kde je sever. Dokázala som sa ale aspoň za pomoci steny posadiť, čo bol dobrý začiatok.

„Už sa nemôžem dočkať momentu, kedy ťa šéf uvidí. Mal som priviesť spať Evana s Drexelom, ale ty budeš určite vzácnejšia trofej."

„Ja sa tam už nikdy nevrátim," povedala som potichu a len čo si ku mne čupol, som to využila. Hoci som bola ešte stále zmätená, poriadne som ho ľavou nohou kopla priamo do rozkroku a následne do tváre. Vstať na nohy bola ďalšia výzva, ale keď sa mi to podarilo, myslela som, že mám vyhraté. Moja drahá spoločnosť sa ocitla na zemi v bolestiach, preklínal ma tak hlasno, ako len vedel, ale ja...ďaleko som sa nedostala. Niekto úplne neznámy mi vykročil naproti, zjavil sa proste akoby z tmy a poslal ma k zemi. No nie nejako extra násilne. Proste do mňa zľahka sotil a ja so svojou skvelou rovnováhou som samozrejme spadla skoro hneď.

„Kto si?" opýtala sa ho gorila ešte stále bolestivo, ale odpoveď neprišla. Pán neznámy, celý zahalený v čiernom a so šatkou cez nos a ústa si k nemu len čupol a mne sa tak otočil chrbtom. Všimla som si, ako mu čierne vlasy padali až skoro na plecia, ale viac ma zaujala kovová tyč, ktorú zvieral v ľavej ruke.

„Tvoja smrť," zašepkal do tmy. Cez šatku mu skoro nebolo ani rozumieť, ale ani keby neodpovedal, by to nič nemenilo. Tyč totiž v momente pevne držal oboma rukami, ktoré zodvihol nad hlavu. Ešteže som privrela oči presne v momente, kedy mu ňou tresol o hlavu. Až ten zvuk v temnote zarezonoval dokonca v mojich kostiach. Snažila som sa nepočuť ani jednu z nasledujúcich rán, ktoré zneli príšerne, ale nešlo to. Nedalo sa prepočuť, ako mu rozmlátil lebku a ako pritom špliechala krv.

Bolo to o to horšie, že som nemala ako utiecť. Stále som ubolene sedela na zemi neschopná uveriť veciam, ktoré sa stali len kúsok odo mňa. Strach ma úplne ochromil, no najviac asi v momente, kedy sa nezmámi konečne narovnal a otočil ku mne. Tyč bola celá od krvi, ktorá z nej kvapkala na chladnú zem a špinila ju ešte viac. Od tela som rýchlo odvrátila hlavu, aby som ešte neuvidela niečo, čo by ma mohlo položiť úplne.

„Ty..." povedal, prešiel predo mňa a ukázal na mňa tyčou. „Kto do pekla si?" V očiach sa mi veľmi rýchlo začali zbierať slzy, ktoré ale robili celú záležitosť ešte horšou. Nebola som ale asi jediná, kto si to myslel. Keď som totiž nevedela odpovedať, rozhodol sa zo mňa odpoveď asi vytĺcť. Alebo ma umlčať nadobro. Znova sa napriahol s tyčou v ruke, ale udrieť ma nestihol. Samotný šok z celej udalosti ma poslal k zemi oveľa skôr a určite menej bolestivo.