TOG: Trigger

16. /Camila/

Ja ani neviem, čo ma pri čo i len minimálnom pohybe bolelo najviac. Ale asi všetko, lebo som sa doslova cítila, ako nejaký zbitý pes. Možno preto mi nebolo príjemné ani to, ako tesne pri mne niekto ležal a objímal ma jednou rukou. Ako som sa tak v rýchlosti prebudila, myslela som, že je to Matthew, ale...keď som otvorila oči, uvidela som pravú tvár svojej spoločnosti. Moje nadšenie však nekleslo ani potom, čo som v šere vedľa seba rozpoznala Graysona. Práve naopak. Aj napriek všetkému, som sa donútila usmiať. Pamätala som si, ako mi včera hovoril pred spaním tie pekné veci. A aj to, ako som mu ja sama povedala, že ho mám rada. A to bola vlastne aj pravda. Bola som mu neskutočne vďačná za všetko tak veľmi, že bez neho by som si to tu už ani nedokázala predstaviť.

Ani sama neviem prečo, ale na ešte väčší úsmev som mala chuť v momente, kedy som mu veľmi opatrne odhrnula pár pramienkov vlasov z tváre. Neverila som proste, že tu takto pri mne zaspal, akoby sa ani nič nebolo stalo. Ale páčilo sa mi to. Cítila som sa pri ňom v absolútnom bezpečí, akoby mi Carley už nikdy ani nemohol ublížiť. Osmelila som sa dokonca ešte aj na to, aby som mu vtisla pusu na čelo. Ako také malé poďakovanie za jeho pekné správanie včera večer. Oči som v momente, kedy sa moje pery dotkli jeho kože tuho privrela, ale vlastne som si ten pocit vychutnala. Jeho sveter ma veľmi príjemne hrial, takže som sa aspoň jednu noc nemusela triasť od zimy.

„Aj ja ti želám dobré ráno," povedal, sotva som si znova položila hlavu na vankúš a zahľadela sa na neho. V momente, kedy sa naše oči stretli som vlastne ani nevedela, čo pociťovať. Na jednej strane som bola nesmierne šťastná, že tu leží pri mne a sme v pohode, ale na tej druhej...mrzelo ma, za akých podmienok sme sa vlastne spoznali.

„Naozaj ti ďakujem za sveter," odpovedala som skôr, akoby to ticho začali byť trápne, alebo niečo. „Konečne mi aspoň jednu noc nebola zima."

„Síce sa v ňom skoro utopíš, ale pristane ti." zasmial sa, no ja som už akosi nenabrala silu, aby som sa k nemu pridala. Dobre som totiž vedela, čo bude nasledovať. Budem musieť vstať a ísť medzi ostatných, akoby sa včera ani nič nestalo. Na jednej strane som potrebovala hovoriť s Evanom. Potrebovala som počuť ešte aj jeho názor, na toto celé.

„Budem sa po teba dnes ponáhľať, dobre? Okolo šiestej prídem, aby si si mohla oddýchnuť."

„Už som z tohto stereotypu unavená Grayson. Každý deň je proste takmer o tom istom a ja...ja už nevládzem takto žiť. Viem, že to možno trocha preháňam, ale nechcem takýto život."

„Ja viem," pošepkal a ešte viac si ma k sebe pritúlil. „Ale pracujem na tom, aby sme sa dostali von. Len potrebujem čas, aby som našiel čo najbezpečnejšiu a hlavne najlepšiu cestu. Ver mi, že ťa tu nenechám." Z čistej zúfalosti som sa čelom oprela o jeho hruď, ale...bolo to asi aj preto, aby ma už nikdy v živote nenechal niekam od neho ísť. Chcela som zostať naveky s ním, len aby som stále cítila tento dokonalý pocit bezpečia, ako teraz. Obetovala by som všetko čo ešte mám, len aby sme mohli zostať naveky takto spolu.

„Ale kam potom pôjdeme?"

„Všetko zariadim. Podáme si žiadosť o azyl v inej komunite. Niekde poriadne ďaleko, kde začneme odznova. Len ty a ja Camila, dobre? Naveky." mlčky, ale zato so slzami v očiach som prikývla a v momente, kedy mi vtisol pusu na vrch hlavy, som ich radšej aj privrela. Vedela som, že ak by som to neurobila, slzám by som sa neubránila. A mala som ten pocit, že včera som plakala až-až.

„Znie to tak pekne, len škoda, že to nie je skutočnosť."

„Ale bude. Už čoskoro," oponoval mi, aj keď so mnou to vlastne neurobilo nič. „Musíš len veriť." Hovoril to tak ľahko, akoby nebolo ma svete ani nič ľahšie. Len proste slepo veriť tomu, čo vám niekto povie. Škoda, že realita to ľuďom často nedovolí. Tá vás dokáže veľmi rýchlo a ľahko zraziť k zemi a pristrihnúť vám krídla.