TOG: Trigger

33. /Camila/

S rukami zloženými na chladnom stole a očami upretými niekam do steny som sedela naproti tej otravnej ženskej už aj dobrých desať minút. No doteraz sme sa dostali len tam, že ona prehovorila pár slov a ja som sa tvárila, že ju počúvam. Na viac som sa totiž po preplakanej noci ani nezmohla. Bolel ma každý jeden sval, dokonca ešte aj taký, o ktorom som nemala ani poňatia, žeby som ho mohla mať. Dúfala som, že sprcha mi možno trocha pomôže, ale aj tam som sa len s plačom usadila do kúta, až som tam bola tak dlho, že si na mňa akýsi strážnik pokričal. Nespoznávala som ho, keď prišiel po mňa, ale...bol mi ukradnutý. Brala som ho len ako nútenú spoločnosť, o ktorú som vôbec nestála.

„Možno by ti teraz pomohlo, ak by si dostávala nejaké lieky na upokojenie."

„Nechcem lieky," odvrkla som automaticky. Zjavne nie je na škodu, že v kritických situáciách chce človek chrániť samého seba, ako dobre len dokáže. Aspoň ja som sa toho držala posledné hodiny. Stále som si opakovala, že bráško ma potrebuje, aby nehnil vo väzení do konca života a preto sa nesmiem vzdať. Boli chvíle, kedy to bolo málo, ale držala som sa tej myšlienky. Akoby išlo o jediné záchranné koleso, ktoré sa mi na rozbúrenom mori naskytlo.

„Tu nejde o to, čo chceš, ale čo potrebuješ Camila. V takomto stave nemôžeš zostať."

„Nad tým ste mali vy, ale rovnako aj zvyšok premýšľať, predtým ako ste ma sem dostali. Nikdy som nechcela sedieť vo väzení, alebo čo to tu vôbec je." nemala som ani poňatia, koľko môže byť hodín. Noc sa mi zdala nekonečne dlhá, zjavne z dôvodu, že som nespala, ale...neviem. Bola som celkovo veľmi zmätená, motala sa mi hlava a ešte stále...stále som myslela na slová, čo povedal Drexel. Že presviedčal otca, aby sa nehral na spasiteľa. Možno, ak by na neho zatlačil o niečo viac, nemusela som tu teraz byť.

„Tak si nemala..."

„Čo som nemala?" opýtala som sa hnusne a buchla päsťami do stola. „Nemala som zabiť svoju rodinu? To som nemala urobiť?" Keď len neprítomne prikývla a uhladila si gaštanové vlasy, zovrela vo mne nenávisť voči tomuto miestu. A hlavne voči jej povrchnému správaniu. Určite vedela, čo sa včera stalo, rovnako ako vedela čo sa stalo vtedy, keď sme sa videli po prvé. Ale nezaujímalo ju to. Len sa na mňa povýšenecky pozerala, akoby som bola posledná špina na tejto hnusnej, vojnami zničenej planéte.

„Sú chvíle, kedy by som veľmi rada videla do tvojej hlavy. Určite by tam boli zaujímavé veci."

„Verte mi, nechcete vedieť, čo je v mojej hlave." tam sa za posledný čas zrodilo toľko šialených nápadov, až desili aj mňa samotnú. Aj uplynulú noc sa mi odhliadnuc od myšlienok na smrť podarilo chvíľu myslieť na klon. Na klon, ktorý je zrejme dávno preč, len ja naivne dúfam, že ho nájdem v otcovom laboratóriu a dokážem ho oživiť. Modro očko sa tam napokon nemá ako dostať, lebo heslo som mu nemala kedy dať. A bez neho sa cez dvere nedostane, ani keby sa na hlavu postavil.

„Boli ste si s Graysonom blízky, však? Keď som vás niekedy zazrela, zdalo sa mi, že sa k sebe správate akosi priateľskejšie, než len strážnik k svojmu väzňovi." už-už som jej chcela povedať, čo pre mňa naozaj znamenal, ale zahryzla som si do jazyka. „Obaja ste boli mladí..."

„Ak vás zaujíma tá jedna vec, tak nie. Nevyspali sme sa spolu, hoci sme na to mali možnosti." Evan mi hovoril, že práve ona je taká Carleyho osobná štetka, čiže tam som týmto mierila. Hoci fajn...bola som na tom v tomto smere podobne, akurát, že nedobrovoľne. Bolo mi až zle z pomyslenia, že na mne sa vyriadil cez deň a potom sa vyspal s touto tu.