TOG: Trigger

40. /Evan/

Mal som doslova pocit, že už mi odpadne celá ruka ešte skôr, ako tie hnusné mreže vôbec prerežem. Navyše v tom strašnom smrade sa mi nepracovalo vôbec dobre. No musel som. Uplynulý týždeň som len tak posedával denne pri Camile, ale už som sa musel pustiť do niečoho. Drexel mi naozaj zohnal tú pílku na železo, takže som nemal na výber, len sa zas vrátiť sem dole a urobiť nám cestu. Väčšinu som mal samozrejme už za sebou, ale ešte stále som musel chvíľu drieť, aby sa mi otvorila úniková cesta. Nemusím vám ale dúfam hovoriť, aký kameň mi padol zo srdca, keď som mohol prejsť na druhú stranu mreží. Vyšplhal som z vody na nejaký betónový breh, ktorý bol na jednej strane a popri stene som sa pomaly vybral na prieskum.

Ak by som chcel, pokojne by som mohol utiecť, ale...nemohol som tam Camilu len tak nechať. Hoci to nevyzeralo s ňou o nič lepšie, musel som dúfať. Boli chvíle, kedy to s ňou vyzeralo naozaj zle, ale nejakým zázrakom, sme ju ešte stále držali pri živote. Niektorý deň bol u nej aj Carley, ale to som tam našťastie nebol ja. Inak by som to zjavne bez bitky nedokázal predýchať. Takto ale mal šťastie a ja možno tiež. Zjavne ak by som sa na neho len tak vrhol a chcel mu prifarbiť výraz, poslal by ma preč. A vylihovať v tme sa mi teda nechcelo.

„Čo myslíš? Ideme ďalej?" opýtal som sa Meteora v mojom vačku. Hej, mal som tu ako pomocníka práve toho malého potkana, ktorého som daroval Camile. S Blackom mu vraj dali meno Meteor, takže som ho tak volal aj ja. Drexel si ho vzal k sebe, potom ako ten nešťastník zomrel, aby Camila neoplakávala ešte svoje zvieratko. No ja som bola len rád. Aspoň som sa nemusel tým smradom ťahať sám.

„Za toto by mi mali dať rovno slušný plat, ako dostáva Carley." verte mi, nebolo nič moc sa tam motať a hlavne, keď som nemal istotu, že sem niekto nenabehne. Väčšinou by nikoho nenapadlo ísť skontrolovať práve toto miesto, ale pri mojom šťastí, by sa tu mohla pokojne objaviť hlavná armáda. Pokračoval som ale stále ďalej, až ma betón pod nohami zaviedol presne tam, kam som potreboval. Celá kanalizácia sa hrubou tehlovou polo stenou delila na dve časti. A ak som sa chcel dostať k tej, kde už tiekla čistá voda a ktorá viedla až von k priehrade, musel som vyliezť po pomerne rezavom rebríku.

Neveril som, že udrží moju váhu, ale sotva som vyhupol hore na stenu, bol som príjemne prekvapený. Betónový breh bol zrazu oveľa širší a popri ňom tiekla krásne čistá voda. Steny sa tiahli vysoko, kde-tu som našiel nejaký ten rebrík, ale vec ktorá ma zaujímala najviac, nebola odtiaľto na dohľad. Vedel som, že ani tuto dole to nie je bezpečné, ale šlo o jedinú cestu. Sú totiž úseky, ktoré sa v istých časových intervaloch zatvárajú, oddelia sa stenami a ak nie ste počas toho v tom vyhradenom priestore, je po vás. Utopíte sa vo vode, ktorou naplnia zvyšné úseky a nechajú ich tak aj niekoľko minút. Je to proste spôsob, ako zabrániť aby sa ľudia schovávali, alebo aby tadiaľto niekto utiekol z komunity. Pokiaľ nepoznáte časovanie, ste mŕtvy.

Šťastie, že ja som sa v tom vyznal a dokázal by som nás v pohode dostať do bezpečia. No problém asi bude Camila. Nemám žiadnu istotu, že bude v dobrom stave, keď sa zobudí. Ak sa teda vôbec zobudí. Hoci teraz nie je pri vedomí kvôli liekom, ktoré jej Drexel pravidelne dáva, nemôže zaručiť čo bude, keď ich vysadí. Povedal, že postupne jej bude dávať stále menšiu dávku, aby sme sa zmestili do tej hranice troch týždňov. Ak sa Camila samozrejme preberie. Ak nie...neviem. Neviem čo bude potom, lebo nad tou variantou som ani nepremýšľal. Nechcel som si pripustiť, žeby to nastalo.

***

„Matthew mi dnes poslal tie súradnice," povedal Drexel, sotva som vošiel dnu. Zašiel som si dať sprchu aj s oblečením, aby som nesmrdel ako posledný úbožiak a prišiel až potom. Zahrali sme to tak, že celé ráno a predpoludnie som trávil tu a až keď som sa vrátil zavolal môjho strážnika. Ten bol podľa mňa rád, že sa so mnou nemusí toľko babrať, lebo som pomerne často tu.