TOG: Trigger

48. /Camila/

„Strašne sa trasieš."

„Zjavne to má niečo s tým, že sa cítim akoby som sedela na ľadovci," odvetila som Graysonovi so sklonenou hlavou. Už dosť dlhý čas sme posedávali na zemi, pričom ma on objímal okolo ramien. Všetko by bolo v pohode, chvíľka voľna mi padne nesmierne dobre, ale pocit, že každú chvíľu zamrznem nebol nič moc. Už som si ale nedokázala predstaviť, žeby som si oblieka ešte jednu vrstvu nejakého oblečenia. Ktorá by zjavne aj tak nepomohla, ale dobre.

„Mala by si niečo jesť Camila. Pochybujem, že čokoláda ti stačila."

„Dvíha sa mi žalúdok, ak pomyslím na jedlo Grayson." pomaly, aby som si ešte viac neuškodila, som zodvihla hlavu a pozrela do jeho ustráchaných hnedých očí. Bože...boli tak strašne krásne. „Jediné na čo si trúfnem, bude pred spaním zvyšok čokolády." Veľa z nej už nezostalo, lebo sme včera akosi pri jedení nemali zábrany, ale to mi vadilo asi najmenej. Hlavne, že na dnes som z nej ešte mala. Niečo potom bude aj zajtra.

Videla som na Graysonovi, ako veľmi mi ešte chce vyčítať nejaké veci a zjavne preto som mu to nedovolila. Radšej som ho ľavou rukou nežne vzala za bradu a pritisla sa mu na pery. Len aby mlčal a aby svojim bozkom utíšil bolesť, ktorá sa zas rozliehala celým mojim telom. Len mi už nedávalo zmysel, prečo. Mala som v sebe toľko liekov na tlmenie bolesti, no stále som sa cítila hádam ešte horšie, ako keď ma Carley zmlátil.

„Viem, že to asi nie je téma, na ktorú by si sa chcela baviť, ale prečo...prečo máš vytetované meno brata na zápästí? Ak by bol Matt tvoj priateľ, pochopil by som to hoci, som robil ohľadne toho hurhaj, ale takto mi to nejako nedochádza."

„Máš pravdu," odvetila som a zložila si hlavu na jeho plece. „Nie je to téma, na ktorú by som sa chcela baviť. Možno raz, ale teraz určite nie Grayson. Prepáč." Nemala som na to silu, ale ani náladu, či niečo podobné. Prisahala som samej sebe, že raz mu to poviem, ale zjavne to odložím na obdobie, keď tu Mattie už bude s nami. Spolu sa nám to bude vysvetľovať jednoduchšie, lebo pokiaľ viem, on dostal od otca viac pokynov, ako ja.

„Jasné. V pohode." divila som sa vlastne aj tomu, že okolo neho nemal viac otázok. Predsa len som mu celý čas tajila, ako to skutočne je. Nútila som ho myslieť si, že Matthew je nejaký môj priateľ, ktorý na mňa čaká vonku. A to nebolo správne. Ak by som mu povedala pravdu hneď na začiatku, možno mohlo ísť všetko úplne inak.

Chcela som mu vlastne povedať ešte toľko vecí, ale zrazu to akoby ani nemalo význam. Radšej som len s privretými očami čakala, kedy sa Evan a Graysonov otec vrátia, aby sme konečne vypadli. Ešte stále sem bolo počuť hukot tečúcej vody, čo mi istým spôsobom hovorilo, že nie sme dosť ďaleko od PHPV. Stále na nás mali ešte dosah, čo som si ale nechcela pripúšťať. Už nikdy som nechcela pomyslieť na to, žeby sa ma mal Carley dotknúť. Či už takým, alebo onakým spôsobom.

„Akoto, že vás poslali preč? To nemôžeš myslieť vážne!" skríkol Grayson, čo ma vlastne aj prebralo. Už som ale nesedela opretá o neho, ale ležala na zemi, s batohom pod hlavou. Drexel sedel len kúsok odo mňa, pričom stačil jeden pohľad do jeho očí a vedela som, že sa niečo stalo. Preto som vlastne aj ocenila, keď mi pomohol sa posadiť, aby som zistila situáciu.

„Evan..." oslovila som ho opatrne, keď sa však bez reakcie len zapozeral na mňa, hneď som vedela, že je zle. Nasvedčovala tomu aj jeho dobitá tvár, ktorá nemálo zabolela aj mňa. „Čo sa stalo?"

„To keby som vedel Camila." nechápavo som pokrútila hlavou a pokúsila sa vstať. Bolo to zrazu ale márne. Nohy ma vôbec nechceli poslúchať, až sa mi do očí natlačili slzy. Veľmi som trpela hlavne tým, že som sa ešte stále nedokázala zaobísť bez cudzej pomoci. Ja, ktorá by som okolo seba nemala mať nikoho, som závislá od iných už nejeden deň a určite sa to tak skoro ani nezmení.