TOG: Trigger

20. /Camila/

„Nenechávaj ma s nimi samú," šepla som Graysonovi, sotva sme sa znova ocitli na chodbe. Na jednej strane by som najradšej utekala, aby som vedela o čo ide čím skôr, ale na druhej strane som nechcela. Dobre som vedela, od koho ten odkaz je. Nikto iní, ako brat ma z OMEGY000 nepozná. Škoda len, že som nemala ani poňatia, či som pripravená niečomu takémuto čeliť.

„To nehrozí, neboj sa."

„Vrátime sa potom ešte von?" prikývol, čím ma troška upokojil. Chcem si pozrieť ten meteorit a...hlavne asi budem potrebovať miesto, kde sa vyplačem. Chcela som od neho na narodeniny počuť pár slov, ale rozhodne nie týmto spôsobom. Chcela som ho mať konečne pri sebe, objať ho a po tak dlhej dobe mu povedať, že ho ešte stále milujem. Ja vlastne...ja vlastne ani neviem, či mu povedali, že rodičia sú mŕtvi. Síce museli, ak vedel kde som a kam má poslať odkaz.

Ani neviem kam sme vlastne išli. Bola to časť väzenia, kde som ešte nebola. Chodby boli zrazu odlišné, nikde neboli cely a všade vládlo snáď ešte väčšie ticho. Chladné svetlo z modrých neóniek pôsobilo veľmi nehostinne, rovnako ako naleštená podlaha pod mojimi nohami. Až som mala chvíľami pocit, žeby som sa mohla fakt bez čo i len menšej námahy pošmyknúť. A možno si pri troche šťastia zlomiť väzy, aby som mala konečne pokoj.

„Len aby si vedela Warnerová, Carley ti dal na dnes priepustku. Môžeš celý deň tráviť kde len chceš, samozrejme v areály väznice."

„Čaká, že mu poďakujem, alebo niečo podobné?" opýtala som sa hnusne a založila si ruky. Tešila som sa, že už konečne vládzem chodiť bez toho, aby sa mi chcelo plakať. Plus bolo aj to, že som nemusela mať putá. Grayson povedal, že aj to je akýsi darček k narodeninám. Popravde...vôbec som si nepripadala, že už som podľa zákonov dospelá. Cítila som akurát ešte stále trvajúcu hanbu, ktorá tak skoro asi ani neprejde. A hlavne strach, lebo som nevedela, kde je Evan a čo je s ním. Len sa bez slova vyparil a to sa mi vrcholne nepáčilo.

No a ďalšia vec, ktorá moju myseľ plne zamestnávala, bol Grayson samotný. Neviem aj vtedy kam som smerovala tým bozkom, ale odvtedy...Pane na nebi. Zakaždým keď som sa na neho pozrela som mala pocit, že mi srdce vyskočí z miesta. Fakt neviem, čo tak silné ma k nemu takto rýchlo pripútalo, ale dovolila by som si povedať, že to bola samota. A možno beznádej. On bol ako malé svetielko v tme, ktorého som sa pevne chytila a už ho odmietam pustiť. Mám ho rada, tak prečo by nám malo niečo stáť v ceste? Aspoň máme nejakú motiváciu dostať sa na slobodu čím skôr.

Po minútach ticha, sme konečne došli do cieľa. Išlo o nejakú veľkú miestnosť, ktorej dominoval počítač s obrovskou obrazovkou. Tiahla sa vlastne takmer po celej stene a pred ňou bola len jedna stolička. Pokynul mi aby som si sadla, ukázal čo mám stlačiť ak budem pripravená a pri nejakých tichých slovách nás nechal osamote. Dokonca zavrel ešte aj dvere, takže už nebolo zjavne cesty späť. Niečo ešte pred odchodom šepol Graysonovi, ale to som nepostrehla.

„Daj si načas. Počula si...máme celý deň pre seba."

„Bojím sa pustiť to," povedala som potichu a očami prebehla po obrovskom paneli počítača predo mnou. „Na dvesto percent je to správa od brata." Desilo ma, žeby som mala po tak dlhej dobe počuť jeho hlas, alebo nedajbože vidieť jeho tvár. Určite sa za tie štyri roky zmenil. Bože, veď mal len toľko rokov ako ja, keď sa tiež dostal do väzenia. To sa akože táto tradícia nejako ťahá s našou rodinou, alebo ako?

„Ak nechceš, nemusíme. Povieme, že si sa na to necítila, alebo, že sme si to pustili a hotovo."

„Nie. To by bolo hádam ešte horšie." ukazovákom pravej ruky som opatrne bubnovala po klávese, ale ešte stále mi chýbala odvaha. Bude to určite ukrutne bolieť, ale nedokázala by som odísť bez toho. Nikdy predsa nemôžem vedieť, či to nie je moja posledná šanca, aby som ho videla, či počula.