TOG: Trigger

54. /Camila/

Neverila som, že po tom čo mi Carley a Dwight tak ublížili sa dám dokopy tak skoro, ale...teraz to bolo o inom. S Graysonom som dokázala precítiť každý jeden moment, akoby ma počas tých minút šťastie oblievalo vo veľkých vlnách. Dokázala som s ním precítiť každý bozk, ktorým hovoril len jednu vec. To, ako ma aj napriek všetkému miluje. Otvorila som sa mu, povedala všetko, čo som musela celý svoj život tajiť a myslím...že nás to spojilo ešte viac.

„Čo bude teraz?" opýtal sa Grayson, plne zahľadený na mňa. „Vieš, že tu nemôžeme zostať."

„Viem," odvetila som krátko. Presne som vedela, čo bude ďalej, ale nedokázala som mu to povedať. Nezniesla by som pocit, ak by išiel so mnou a niečo sa mu stalo. Ja sama som vedela najlepšie, ako sa dostať do laboratória a ako sa tam smiem pohybovať, aby sa nikto poprípade nedozvedel, že som tam bola. Nemohla som mať istotu, že to tam nie je strážené. Predsa len išlo o miesto, ktoré v sebe skrývalo veľa tajomstiev. „Na niečo určite prídeme."

„A čo tvoj brat? Spomínala si..." nenechala som ho radšej ani dohovoriť. Len som si ho pritiahla bližšie a umlčala ho bozkom. Chcel totiž načať tému, ktorú nemal. Hneď po tom, ako by som zabila toho hnusáka, čo ma chcel na svoje pokusy, som sa chystala na tú nezmyselnú cestu. Nešlo mi ešte stále do hlavy, ako som na podobný nápad prišla, ale nebolo tu iné riešenie. Len sa pobrať takmer nekonečnou pustatinou na miesto, ktoré možno nikdy nenájdem. Ale musela som to aspoň skúsiť. Ak by som sa ho nepokúsila oslobodiť, naveky by som si to vyčítala.

Tieto chvíle som však na nič z toho nechcela myslieť. Do pamäte som si chcela uložiť spomienky na naše prvýkrát a nespájať si to s ničím zlým. Nehovorím, že to celé bolo neviem ako romantické a ja neviem čo, lebo...buďme úprimní. Ani jeden z nás nemohol povedať, že vedel čo robí. Ja som mala takéto skúsenosti doteraz len s ľuďmi, ktorých som nenávidela a on...tiež nemal na tú svoju bývalú a ich prvé milovanie dobré spomienky. Teraz to ale bolo iné. Dokázala som sa uvoľniť, zatlačiť zlé spomienky do kúta a vychutnávať si všetko, čo sa dialo.

„Vieš, priala by som si, aby sme nič z tohto nemuseli riešiť. Aby môj brat nesedel za mrežami a aby sme mali domov. Miesto, kam by sme sa spolu vrátili a žili úplne normálne. Už ma unavuje sa stále hrať na hrdinu, keď sa pritom v živote neposúvam dopredu. Stále prešľapujeme na mieste a ja fakt neviem, dokedy takto ešte vydržím žiť."

„Všetko sa dá do poriadku," ubezpečil ma. Upokojovalo ma hľadieť mu do tváre, hoci som si nesmierne vyčítala všetko, čo sa malo stať. „Nemôže sa nám večne lepiť smola na päty." S úsmevom som ho pohladila po líci, pričom sa on opieral o lakte, ešte stále ležiac vlastne na mne. Chvíľami som sa bála, aby sem niekto nevbehol, ale napokon sa nič nestalo. Našťastie nás nikto tak nutne nepotreboval a dopriali nám pár intímnych chvíľ osamote.

„Keď som sa odhodlávala na to, že ti všetko poviem, nenapadlo mi, že skončíme takto."

„Nehovor mi, že sex nebola pekná bodka za všetkým tým blázincom."

„To som nepovedala," podpichla som a ľavou rukou mu zašla do vlasov. Nemohla som si pomôcť, ale mnohokrát mi len tak bez povšimnutia padli oči priamo na jeho jazvu, ktorá ma len viac utvrdila v tom, čo som chcela urobiť. Aby som ho nechala tu, kde je relatívne z bezpečí. Takto sa budem mať ku komu po tom celom vrátiť, ale ak by som o neho prišla...pochybujem, že by som to vôbec zvládla. „Som vlastne rada, že si na to išiel tak opatrne a dával pozor."

„Viem čím si si prešla a preto nechcem, aby si aj na mňa mala v tom smere také spomienky." ako tak sklonil hlavu a pobozkal ma na krku, musela som privrieť oči. Tak veľmi som chcela vnímať jedine jeho a nie svet naokolo nás. No ak by som si nedržala aspoň z časti čistú hlavu, nedopadlo by to dnes večer dobre. Nemohla som bohužiaľ myslieť čisto na muža, ktorého som tak veľmi ľúbila.